Long Road to Happiness - 1.část

27. ledna 2014 v 21:58 | Wer |  Long Road to Happiness

1. část

Lisa

Je sobota. Bola by celkom obyčajná, no nie je, pretože letím do Ameriky. Je to môj úplne prvý let a neviem, či sa viac bojím lietania, alebo toho, čo ma vyčkáva po pristátí. Opúšťam rodné Miláno, v pondelok totiž nastupujem do novej práce. Okrem toho na mňa čaká nový dom, úplne nové prostredie, noví ľudia... Nové bude úplne všetko. A toho sa najviac bojím. Nie som typ človeka, ktorý má rád nové veci. Radšej mám veci zabehnuté, overené, také, na ktoré som zvyknutá. Ale už s tým nič nenarobím. Najviac ma desia moji kolegovia. Mám problémy spriateliť sa s ľuďmi. Vždy mi to trvá dlho a nie vždy si s každým sadnem. Už teraz ma chytá panika z toho, čo sa bude diať, keď tam v pondelok ráno prídem. A hlavne- čo budem robiť bez Nicole? A ako si doma poradí bezo mňa? Byť bez svojej najlepšej kamarátky a vlastne jedinej kamarátky bolo pre mňa ako hotová katastrofa. Sme spolu už od detstva a ja ju teraz opúšťam aj napriek tomu, že viem, že to voči nej nie je fér. Sľúbili sme si, že budeme navždy spolu...


V Atlante ma na letisku čakal postarší pán s tabuľkou v ruke. Prečítala som si na nej moje meno a odišla som s ním. Zaviezol ma až pred môj nový dom, kde už na mňa čakala teta.
"Ahoj, Lisa," privítala ma. Okrem širokého úsmevu sa mi ušlo naozaj pevné objatie, až som sa bála, že ma chce hneď po príchode zabiť.
"Ahoj, Julie," odzdravila som.
"Taká som rada, že si tu," pokračovala zvesela. Julie bola vždy veselá kopa, no nemala som s ňou až taký dobrý vzťah. Možno to bolo práve tým, že ona bola v Atlante, ja s našimi v Miláne, stretávali sme sa zvyčajne len raz do roka. A k tomu, ja som bola vždy tak trochu na okraji spoločnosti. Bola som prekvapená, keď mi raz zavolala a ponúkla mi úlohu v jej seriáli. Lepšie povedané, nemala som na výber rozhodovať sa, či jej ponuku prijmem. Brala to ako hotovú vec, že o niekoľko dní za ňou priletím a začnem točiť.
"Aký bol let?" pokračovala v konverzácii. Odomkla dom a pomohla mi s kuframi. Jeho kúpu sprostredkovala ona. Nevyzeralo to tam až tak zle, ale jej vkus bol... na mňa desivý. Celá tá ženská ma občas desila. Kým som si obzerala dom, Julie mi dávala presné informácie, čo sa bude diať ďalej.
"Ale ja nemám chuť na zvítavaciu párty," pretočila som očami. Práve som prežila namáhavú cestu cez pol sveta a ona ma chcela večer ťahať na párty. Malo to byť u nej, len o dve ulice ďalej, no nemala som náladu.
"Viem, že si najradšej zamknutá vo svojej izbe, no bude lepšie, ak sa stretneš s kolegami skôr ako začneme točiť," prehovárala ma.
"Hodina. Viac nie!" vyjednávala som.
"Uvidíš, že si ich zamiluješ a nebudeš chcieť aby sa dnešná noc vôbec skončila," žiarila. Bola ako posadnutá.
"To určite," zamrmlala som si popod nos.
"Čo si vravela?"
"Ale nič. Som unavená..." zahovorila som rýchlo.
"Okej. Nechám ťa. Čakám ťa o ôsmej." Prikývla som a tak konečne vypadla. Vybalila som si zopár vecí, no napokon som sa aj tak zvalila do postele a zaspala som.

Spím si, sníva sa mi krásny sen, keď v tom cítim, ako ma niečo šteklí po tvári. Prudko som sa posadila a zhodila tak z postele osobu, ktorá bola vedľa mňa.
"Len pokoj, pokoj. To som ja," ozval sa so smiechom zo zeme akýsi chlap.
"Prosím?" vydesene som na neho pozrela a bola som pripravená použiť v prípade núdze lampičku, ktorá stála na nočnom stolíku.
"Asi by som sa mal predstaviť. Ja som Paul," povedal a podal mi ruku. Vtedy mi docvaklo. Jasné. Wesley, jeden z mojich nových kolegov. Ale čo robil u mňa v dome?
"Ako si sa sem dostal?" spýtala som sa a musela som sa premôcť, aby som mu vôbec potriasla rukou.
"Julie mi dala kľúče," odpovedal mi a v druhej ruke zamával kľúčmi, ktoré vydali štrngotavý zvuk.
"Tá potvora," zafrflala som si sama pre seba. Má ďalší kľúč od môjho domu? Toľká drzosť. Musím si to s ňou ešte vybaviť.
"Vravieť šéfke potvora ešte pred prvým pracovným dňom... To je dosť trúfalé," zasmial sa Paul.
"Nechávať si kľúče od môjho domu, to je dosť trúfalé," opravila som ho.
"No... asi by sme mali vyraziť," navrhol.
"Kam akože?"
"Na tú párty. Všetci čakáme už len na teba. Mala si tam byť presne pred hodinou," povedal ťukajúc po hodinkách na ruke.
"Došľaka! To vážne musím?" pretočila som otrávene očami.
"Ty sa s nami nechceš zoznámiť?"
"No veď dobre, teda... O päť minút tam budem," vyliezla som z postele a podišla som k šatám, čo som si stihla vybaliť pred tým, ako som zaspala.
"No to vôbec! Mám rozkaz prísť s tebou. Nemôžem vzdorovať svojej šéfke," nahodil pohľad asi ako "nič s tým nenarobíš, poslúcham ju na slovo" a usadil sa na posteli.
"Von!" otvorila som mu dvere a čakala, kým nimi prejde von.
"Dalo sa to povedať aj milšie."
"Padaj!" strelila som po ňom pohľadom. Zacapla som mu dvere pred nosom a pre istotu som ich zamkla. Nevedela som, čo som od neho mohla očakávať. A keďže som mala dosť problémy s novými ľuďmi a dôverou voči ich osobnosti, spravila som všetko pre to, aby som sa bránila pred škodlivými vplyvmi, ktoré mi z jeho strany mohli hroziť.
Prezliekla som sa a o pár minút sme už kráčali po ceste k Julie. Okrem ozývajúcich sa krokov a kamienkov na chodníku nebolo okolo nás počuť nič.
"Vždy si taká zhovorčivá?" preťal ticho Paul.
"Ehm..." zamrmlala som a znovu som mĺkvo hľadela do zeme. Nevedela som, ako som sa mala správať. Byť s ním sama nebolo pre mňa veľmi pohodlné. Konečne sme dorazili do jej domu. Už z diaľky sme počuli hlasnú vravu a hudbu zo záhrady za domom. Hneď ako sme sa dostali do centra diania, obklopila ma skupinka ľudí. Predstavovali sa mi, objímali ma, hádzali úsmevy na všetky strany... a ja som mala pocit ako by som sa dusila. Potrebovala som rýchlo zmiznúť. Hneď po prípitku som sa stiahla zo scény. Obišla som dom a sadla som si na schody, ktoré viedli k prednému vchodu. Tuho som sa zamyslela. Prečo som ja vôbec počúvala niekoho ako bola Julie? Prečo som tam vôbec šla? Zase som si pekne priložila do ohňa. Nebol to život, aký som pre seba chcela. To ani zďaleka.
"Celkom dobrá skrýša... Ale aj tak som ťa našiel," ozval sa priateľským tónom jeden z hercov po mojom boku. Mala som pocit, že sa volal Joseph. Toľko nových tvárí a mien sa nedalo hneď len tak zapamätať.
"Budem si musieť nájsť novú," zamrmlala som a postavila sa.
"Veď poď za nami. My nehryzieme," pokúsil sa o žart, pričom zrejme narážal na jeho rolu v seriáli.
"Ja už radšej pôjdem. Odkáž Julie, že..."
"Mám rozkaz priviesť ťa za ňou," skočil mi do reči. Bože, to bola naozaj taký veľký šéf, keď ju všetci poslúchali na slovo ako cvičené opičky? Tá si teda vedela zariadiť veci.
"Ok. Nechcem ti robiť problémy, takže pôjdem dobrovoľne, ale zapamätaj si, toto je naposledy, čo ťa poslúcham na slovo." Zasmial sa, tak sme sa pobrali dozadu.
"Lisa, kam to zasa beháš?" vyčítavo na mňa hľadela už z diaľky.
"Ja... ehm... volala som s našimi," zaklamala som.
"Vážne? Nie sú v Miláne tak tri hodiny ráno?" A sakra. Mala dobrý prehľad. Sčervenela som ako paradajka.
"Mama nemôže spávať," zatvárila som sa ako neviniatko. Len nech ma už toľko nežmýka...
"Nejako nám slečinka horí... Nechceš schladiť?" zakričal na mňa so smiechom jeden z nich... Meno odo mňa fakt nechcite. Znechutene som na neho pozrela. A to už sa ku mne blížil, ani som sa nestihla nazdať a sotil ma do bazéna, ktorý som mala priamo za chrbtom. Vynorila som sa na hladinu a vypľula vodu z úst. Kam som sa to ja dostala!?
"Ian, to nebolo moc pekné," niekto ho zahriakol, no v tom sa všetci pustili do smiechu. Najhoršie na tom bolo, že sa proti mne s nimi spolčila ešte aj vlastná teta.
"Idiot," vyštekla som so zaťatými zubami, pričom som si popod nos omieľala moje obľúbené talianske nadávky. Vyliezla som z bazéna a nahnevane som odišla. Keď som sa vrátila k sebe, prvé, čo som spravila bolo, že som vzala do ruky mobil. Číslo som už poznala naspamäť. Aj napriek neskorej nočnej hodine v Miláne som vedela, že osoba na druhej strane to zodvihne.
"Nicole, prosím, príď po mňa," zatiahla som plačlivo.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama