Long Road to Happiness - 3.část

27. ledna 2014 v 22:12 | Wer |  Long Road to Happiness

3. část

Lisa

Bola som naozaj rada, keď mi Nicole sľúbila, že príde za mnou. Na druhý deň som ju bola ráno vyzdvihnúť na letisku. Keď som ju konečne uvidela, takmer som sa rozplakala šťastím. Nie som v tom sama. Boli sme v tom spolu. Tak ako vždy. Taxík nás zaviezol ku mne domov.
"Musíme niečo urobiť so zariadením domu," skonštatovala Nicole hneď po tom, čo vkročila dnu. Nemohla som nič iné, len súhlasiť. Poslala som ju do izby, aby si šla vybaliť veci, ja som sa ponúkla, že jej spravím niečo na jedenie. Moc som toho doma nemala, prehľadala som všetky skrinky, dokým som nenašla balíček špagiet. Dala som variť do hrnca vodu a zatiaľ som sa pustila do prípravy paradajkovej omáčky s bazalkou. Vtedy som si aspoň na chvíľu prestala uvedomovať, kde vlastne som. Moje potešenie však netrvalo dlho.

"Lisa, tak tu si, zlatko," ozvalo sa od dverí. Takmer som dostala infarkt.
"Chceš ma zabiť?" opýtala som sa podráždene Julie, ktorá stála vo dverách a usmievala sa na mňa.
"Možno niekedy v budúcnosti zabijem tvoju postavu..." začala hneď rozkladať o seriáli. Snažila som sa nevnímať jej slová. Utrela som si ruky do utierky a prešla som k nej. V tom som za ňou uvidela ďalšie dve mužské postavy. Inštinktívne som cúvla dozadu.
"Ahoj," pozdravili naraz.
"Čo... čo tu robíte?" vykoktala som.
"Včera si nám ušla, chceli sme sa pozrieť, či si v poriadku," odvetila Julie a prešla si sadnúť za stôl.
"Nemám tri roky. Viem sa o seba postarať aj sama," odvrkla som a vrátila som sa späť ku sporáku.
"Chceli sme sa za ten včerajšok ospravedlniť. Ian to trochu prehnal," ozval sa Joseph. Keby len trochu. Veď ma mohol utopiť, ak by som náhodou nevedela plávať.
"Ian? Tak prečo sa neprišiel ospravedlniť on?" nechápavo som na nich pozrela.
"Ian nemal čas," odvetil ten druhý, mala som pocit, že to bol Nate.
"Kľúče," povedala som smerom k Julie a nastavila som ruku. Jej nečakaným návštevám som musela dať červenú. Stačilo mi.
"Nemohla by som si ich nechať?" skúsila to na mňa psími očami. Striktne som pokrútila hlavou. Povzdychla si a nakoniec mi ich vložila do ruky. To už som začula z chodby kroky. Moja záchrana sa blížila. Okamžite ako som ju uvidela vo dverách, hodila som na ňu zúfalý pohľad s prosbou o záchranu.
"Nevravela si, že príde návšteva," povedala mi a prehliadla si našich hostí.
"Nikoho som dnes nečakala," odvetila som nakoniec, aj keď som sa pohrávala aj s verziou, že som nikdy nikoho nečakala, no prišlo mi to až príliš hnusné.
"Nepredstavíš nás?" ozvala sa Julie.
"Ja som Nicole. Lisina kamarátka," predniesla s úsmevom. Joseph s Natom sa okamžite postavili a šli jej potriasť rukou.
"Zlatko, nevravela si, že príde aj tvoja kamarátka," postrehla Julie.
"Zmena plánov," odvetila som prosto. Keďže som mala spoločnosť, dúfala som, že sa hneď zdekujú preč, lenže Nicole si to vymyslela trochu ináč.
"Nechcete zostať na obed?"
Trochu som začala panikáriť. Obed s ďalšími troma nezvanými hosťami sa mi vôbec nepozdával. Julie by som možno ešte prekusla, ale Josepha s Natom tak rýchlo nie.
"To by bolo skvelé," okamžite súhlasila Julie. Chalani už viac dodať nemohli. Pripadalo mi to tak, že jej slová boli pre všetkých sväté.
"Tak toto ti len tak ľahko neprejde," zavrčala som Nicole do ucha, keď sa načahovala po taniere.
"Som tu s tebou," odvetila upokojujúcim tónom a šla prestrieť stôl. Naložila som na štyri taniere a rozniesla som ich po stole.
"Vonia to perfektne," pochválila Julie. Jasné, veď tej by voňalo všetko, čo by bolo aspoň trochu jedlé.
"Ty si s nami nedáš?" otočila sa na mňa Nicole, keď sa všetci usadili, len ja som zostala stáť opretá o kuchynskú linku.
"Prešla ma chuť," zamrmlala som a nechala som ich nech sa najedia.
"Bolo to vynikajúce. Teda, len či sem teraz nebudem chodiť každý deň," zasmial sa Joseph, keď Nicole zbierala taniere zo stola. Snažil sa byť milý, ale ja som mu to nežrala. Nicole podišla ku mne a štuchla do mňa lakťom.
"Vďaka. Kedykoľvek," nasilu som sa usmiala.
"Tak mi už asi pôjdeme," oznámila Julie a pomaly vstala zo stoličky.
"Rada som vás spoznala. Zastavte sa ešte niekedy," usmievala sa na nich Nicole pri dverách.
"Určite sa ešte stretneme," zaškeril sa na ňu Nate.
"Vidíme sa zajtra," pripomenula mi Julie. Iba som pretočila očami a čo najrýchlejšie som za nimi zavrela dvere.
"A to malo byť čo?" zavrčala som na ňu hneď, ako sa stihli vzdialiť od domu.
"Jedna pol hodinová návšteva ti len prospeje. Musíš sa naučiť vychádzať s ľuďmi, musíš sa naučiť ako sa k nim správať, ako byť milá, priateľská... A na herečku je tvoj úsmev až príliš umelý," karhala ma. Ešte to mi tak chýbalo.
"Ja nie som herečka," upozornila som ju.
"Od zajtra hej."
"Ale ja ňou byť nechcem a nikdy som ani nechcela... Teda... Takmer nikdy. Už ma to dávno prešlo," protestovala som aj naďalej. Časy, keď som asi ako 17 ročná chcela kráčať po červenom koberci, aby som si šla vyzdvihnúť sošku Oscara za najlepší ženský herecký výkon boli dávno preč.
"Ale teraz už ňou si, tak sa s tým budeš musieť naučiť žiť, Lisa. Neboj sa, hneď ako uvidíš všetky tie svetlá a kamery, budeš šťastná ako nikdy predtým. Som si istá, že za to raz Julie poďakuješ. Určite si ťa nevybrala len tak pre nič za nič. Ona má na takéto veci nos."
Prešli sme do obývačky a sadli si pred telku. Aspoň taký bol plán- pozeranie televízie. Namiesto toho sme sa však rozprávali.
"Však je zlatý?" štuchla do mňa Nicole.
"Kto?" zagánila som na ňu.
"Juliin pes," pretočila očami. "No kto asi. Nate."
"Tebe stačí pol hodina na to, aby si zistila kto je zlatý a kto nie?"
"No a. Tebe stačí 10 sekúnd na to, aby si každého hneď odpísala, mne stačí pol hodina, aby som si všimla, že je niekto zlatý."
"Ty vieš, že to nie je 10 sekúnd," pokrútila som hlavou, "len 5," dodala som so smiechom. Avšak, musela som uznať, že nielen Nate ale aj Joseph či hociktorý z ostatných hercov vyzerali celkom dobre. No ja som na také veci moc nebola.
"Prečo ja vôbec s tebou márnim čas? Aj tak si len stratený prípad."
"Tak to sa ma dotklo," zatvárila som sa urazene.
Hodnú chvíľu sme mlčali, no dlho sme to nevydržali.
"Nechceš si prečítať scenár k prvej časti?" spýtala som sa jej. Tvárila sa, že ma ignoruje.
"Mám lepší nápad. Idem zavolať Natovi, či si ho nechce so mnou prečítať on. Aj tak mám prvé scénky s ním a bolo by lepšie, ak by sme si to všetko prešli v kľude a osamote," pokračovala som. To už som si trošku jej pozornosti získala.
"Nekecaj, Lisa. Nezavolala by si mu, ani keby ti šlo o život. A ani nemáš jeho číslo." Prekukla ma. Ako inak. Postavila sa a zapozerala sa na mňa.
"Tak ideme?"
"Jasné," usmiala som sa a vybehla som hore do izby, aby som si vzala scenár. Zavreli sme sa v izbe a asi dve hodiny sme sa hrali na herečky. Ani jedna sme ňou neboli, preto to bola sranda. Skúšali sme si rôzne scénky, stvárňovali rozličné postavy. S Nicole to šlo ako po masle. Horšie to však vyzeralo pred zrakom minimálne desiatich ľudí už na pľaci.
"Pôjdeš zajtra so mnou, však?" opýtala som sa jej, keď sme sa neskoro v noci zvalili do postele.
"Jasnačka," odvetila s úsmevom. Ešte šťastie, že som ju mala. Celú noc som sa desila toho momentu, kedy vystúpim z auta a prejdem na miesto, kde budeme točiť. Všetky tie kábliky, kamery, svetlá a ľudia... No skrátka des. No musela som to skúsiť. Sľúbila som to matke. Aj ona chcela byť kedysi herečkou. Naštartovala si kariéru, no potom som jej plány prekazila ja s mojím príchodom na svet. Keďže bol otec Talian, zostali sme už tam a ona sa k svojmu snu nikdy nevrátila. Chcela som jej to nejako odplatiť. Chcela som, aby mohla byť na mňa hrdá. A k tomu som potrebovala prejsť ešte dlhú cestu.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama