Long Road to Happiness - 5.část

27. ledna 2014 v 22:32 | Wer |  Long Road to Happiness

5. část

Lisa

Bol čas prekročiť prah mojej novej úžasnej práce. Ak by mi v tej chvíli niekto zmeral krvný tlak, asi by si pomyslel, že do smrti mi veľa nezostáva. Ani sa poriadne nestíham zorientovať a spamätať z toho množstva ľudí, káblikov, kamier a iných vecí, keď ku mne pribehne Julie a ťahá ma so sebou. S panikou sa nechám viesť svojou milovanou tetou a ledva vnímam, čo mi hovorí. Nakoniec skončíme v maskérni, kde si ma do parádny vezme akési mladé dievča. Aj ona si všimla, že nie som tak úplne v poriadku, ale jej povzbudivé slová a útechy, že to tak mal každý z hercov, ktorý jej prešli rukami ma mierne upokojuje. Ani poriadne nestihnem vstať zo stoličky, už za mnou znovu beží Julie a kamsi ma odváža.

"Prvú scénu budeš mať s Ianom a potom s Ninou. A nepokaz to," prísne na mňa pozrela. Nemohla ma aspoň trochu povzbudiť namiesto toho výhražného tónu? Pretočila som očami a šla som na svoje miesto.
"Čau, miss mokré tričko," podpichol ma Ian, keď sa aj on dostavil na svoje miesto.
"Naser si," zamrmlala som si popod nos a snažila sa rozpamätať, čo mám v danej scénke robiť. Našťastie, môj mozog sa ihneď chytá a tak mám prvú scénu rýchlo za sebou. Iana strieda Nina a ja myslím, že asi o chvíľu od toľkej nervozity omdliem. Pohľadom som sa snažila nájsť Nicole, aby som si pripomenula, že tam nie som sama. Avšak, keď som ju uvidela, uvedomila som si, že nie som jediná, ktorá má v tej chvíli problémy. Facka, ktorú strelila Natovi zabolela aj mňa. Nevšímala som si okolie a rýchlo som sa rozbehla za ňou. Našla som ju sedieť vonku na obrubníku. V tichosti som sa k nej prikradla a zozadu som jej priložila ruky na oči.
"Hádaj, kto to je," povedala som najveselším tónom, aký som v tej chvíli dokázala vykúzliť. Zložila mi ruky dolu a potočila hlavou smerom ku mne. "Nici, čo sa to tam stalo? Spravil ti niečo? Ak áno, tak ja si ho podám tak, že ma radšej Julie okamžite odtiaľto vyhodí, len aby zabránila ďalšiemu násiliu z mojej strany," nasadila som vážny tón. Potľapkala rukou po voľnom mieste vedľa seba, tak som si sadla vedľa nej. Trikrát sa zhlboka nadýchla, otvorila ústa, že už niečo povie, no vždy len zostala mlčať.
"Neviem, ako ťa mám utešiť, keď netuším, čo ti ten bastard spravil. Nedokážem ti čítať myšlienky, ani cestovať do minulosti, takže buď mi to povieš ty, alebo sa prekonám a pôjdem za ním."
Konečne ku mne dvíha pohľad a odpovedá: "On ma pobozkal."
Chvíľu mi trvá, kým jej slová spracujem. Bozk? Tak skoro? Bože... Nielenže sa ona zapozerala do neho, ale aj on do nej. Ale čo mala znamenať tá facka?
"To kvôli Marcovi, však?" pýtam sa a ona jemne prikyvuje. Ďalej túto tému rozoberať nemá cenu. Obe máme témy, ktoré nerozoberáme a Marco je jedna z tých, o ktorých ona zaryte mlčí.
"Ako sa cítiš? Myslím... je ti po tej facke lepšie alebo to začínaš ľutovať?" Ani nemusí odpovedať. Jej pohľad mi napovedal, že na seba moc hrdá nie je.
"To bude dobre, Nici. Spolu to zvládneme, nie? My chlapov nepotrebujeme," povedala som optimisticky a objala som ju. Všetci ma už začali zháňať, aby sme mohli pokračovať v natáčaní, takže či som chcela a či nie, musela som ísť. Nechala som Nicole, nech si trochu pretriedi myšlienky a vrátila som sa k ostatným. S Julie som sa nakoniec nejako dohodla a pustila ma domov skôr ako ostatných. Vzala som Nicole a vybrali sme sa domov, no po ceste som si všimla jeden bar. Zastala som pred ním a vystúpila som von z auta.
"Lisa, čo to robíš? Chcem ísť domov," zahundrala.
"Potrebujem dnešný deň zapiť. A tebe nejaký ten pohárik tiež nezaškodí." Pretočila očami a tvárila sa namrzene, no keď sme do seba dávali už druhý miešaný drink, začala sa uvoľňovať.
"Zajtra so mnou ísť nemusíš, ak nechceš," povedala som jej, aj keď som to nemyslela až tak vážne. Jej prítomnosť mi veľmi pomáhala. Bez Nici by som bola stratená.
"Nie, ja pôjdem," odvetila rýchlo. Okamžite som sa na ňu zaškerila.
"Že ty ho chceš znovu vidieť," podpichla som ju.
"Vidieť koho?" zatvárila sa nechápavo. Už som jej chcela niečo povedať, keď mi padol pohľad k dverám.
"No to si zo mňa niekto robí dobrý deň," zahundrala som naštvane.
"Čo?"
"Tvár sa nenápadne, Nici," povedala som jej. "Nech si nás nevšimnú. Nech si nás nevšimnú. Nech si nás nevšimnú," začala som si potichu šomrať popod nos, no to už bolo neskoro. Okamžite sa k nám dovalili moji úžasní kolegovia.
"Môžeme sa pridať?" spýtala sa Candice v závese s ostatnými.
"Samozrejme," pritakala Nicole. Mala som chuť roztrhať ju v zuboch. Po pätnástich minútach plných utrpenia som sa od nich odpojila a utiahla som sa do voľného boxu úplne vzadu. Za ten čas do mňa stihli naliať už ďalšie štyri poháriky. Vedela som, že už je toho na mňa trochu veľa, no pokračovala som v pití ďalej. Nicole k nim zapadla, o tom som nepochybovala. Veď kto by si ju ihneď neobľúbil? Bola skvelá a ja som jej nechcela kaziť zábavu. Preto som sa zobrala a šla som jej oznámiť, že ja odchádzam.
"Len choď, ak chceš. Ja si zavolám taxík," povedala.
"Tak fajn," prikývla som a rozlúčila sa s ňou. Po ceste k autu sa mi mierne motali nohy, no dalo sa to zvládnuť. Zastala som pri aute a snažila som sa z kabelky vyloviť kľúče.
"Snáď nechceš šoférovať v takomto stave," ozval sa z ničoho nič hlas hneď za mnou. Preľaknuto som podskočila a rýchlo sa pozrela na Josepha.
"To teda áno," odvetila som a konečne som si otvorila dvere auta.
"Ja som nepil. Odveziem ťa, Lisa," ponúkol sa a zacapil mi dvere pred nosom. Toľká drzosť!
"Zvládnem to," odsekla som a znovu som si otvorila.
"Ty si asi fakt nevážiš svoj život. Ak nepôjdeš dobrovoľne, ja ťa odveziem aj násilne," povedal výhražne. A to nemal. Neznášala som násilie. Už len pri počutí toho slova sa mi robilo nevoľno. Porazene som sklopila hlavu a nasadla k nemu do auta. Celou cestou až ku mne domov sme obaja mlčali. Bola som rada, keď som sa konečne mohla pred domom dostať na čerstvý vzduch.
"Toto už naozaj zvládnem sama," povedala som, keď sa vytrepal von z auta aj on a šiel so mnou ku dverám.
"Len sa chcem uistiť, že budeš v poriadku."
"Nechceš ma ísť uložiť rovno do postele?" spýtala som sa ironicky. Želala som si, aby už vypadol. Začínalo mi byť zle a už som strávila príliš dlhú dobu v prítomnosti cudzej osoby. Otvorila som si dvere a zažala svetlo na chodbe.
"Mohol by som?" spýtal sa s prefíkaným úsmevom.
"Zabudni," ihneď som ho zrušila. To už prekračovalo všetky hranice. Chcela som zabuchnúť dvere, no vložil do nich nohu a odrazu som už spočívala v jeho náručí a jeho pery sa tisli na tie moje. Boli také mäkké, teplé a chutili ako med. Všetko sa so mnou začalo točiť, akoby som bola na horskej dráhe. A nejako podobne sa cítil aj môj žalúdok. Rýchlo som sa mu vytrhla a ledva som stihla dobehnúť na toaletu. S tým pitím som to naozaj prešvihla. Aby to nebolo málo trápne, on sa dovalil za mnou.
"Choď preč," zavrčala som, keď som lapila dych, ale to som sa už znovu zoznamovala s raňajkami, ktoré sa mi silou mocou pokúšali dostať von z tela. Pristúpil ku mne, zohol sa a pridržiaval mi vlasy, kým ja som prežívala asi tie najhoršie chvíľky svojho mizerného života.
"A to si chcela šoférovať," vzdychol si a pomohol mi vstať. Prešla som k umývadlu a umyla som si tvár. Potrebovala som len posteľ a tá bola tak ďaleko... Tie schody boli príliš veľká výzva. Zvalila som sa hneď na prvý schod a odmietala som ísť čo i len o centimeter ďalej.
"Lisa, nemôžeš spať na schodoch. No tak, poď. Pomôžem ti," prehováral ma ťahajúc ma na nohy. Keď pochopil, že to nemá zmysel, poľahky si ma zobral do náruče.
"Pusť ma! Okamžite ma polož na zem!" rozkričala som sa a začala som do neho tĺcť päsťami. Keby to tak malo aspoň nejaký účinok, no ono nič.
"Veď ja ti nechcem ublížiť. Len ťa hodím do postele," snažil sa ma prehovárať. Tak veľmi som chcela, aby už vypadol. Bolo to ponižujúce. Ale mohla som si za to sama. Nakoniec ma doniesol až do mojej izby a položil ma do postele. Vyzul mi topánky, prikryl ma a ja som vďačne privrela oči. Ešte chvíľu som počula ako s niečím šuchoce, až som nakoniec pocítila, ako sa šuchol vedľa mňa. Pritiahol si ma k sebe a začal ma hladiť po vlasoch. A zrazu som bola krotká ako nejaká cvičená opička. Na moje prekvapenie, bolo to celkom príjemné.
"Nabudúce by som ťa asi nemal bozkávať," prehovoril po chvíľke ticha.
"Prečo?" spýtala som sa nechápavo a nechápala som ani prečo som sa to vlastne spýtala. Veď ešte pred pár minútami som ho za to chcela uškrtiť a zrazu som sa zľakla, že už by sa to nikdy nestalo.
"Zrejme ti to nerobí dobre," odpovedal.
"Aha," zamrmlala som sklamane.
"Prečo si taká?" spýtal sa odrazu.
"Aká taká?"
"Tichá, nesmelá, uzavretá, nepriateľská, samotárska a tak strašne komplikovaná?" Vymenoval hneď niekoľko adjektív, ktoré pasovali na moju osobu. Nuž, taká som bola a meniť som sa nemienila. Všetko to bolo súčasťou môjho života.
"Pretože so mnou život vyjebal," povedala som priamo, bez toho, aby som si brala servítky pred ústa. "Raz ti o tom možno poviem," dodala som. Nedokázala som uveriť, že som mu to naozaj povedala. Ani Nicole o niektorých veciach nevedela a zrazu som mala potrebu spovedať sa. A práve jemu. Čo len so mnou ten chlap dopekla robil?
"Dám ti toľko času, koľko len budeš potrebovať. Dobrú noc, Lisa."
"Dobrú," zatiahla som ospanlivo. Zavrela som oči a nechala sa unášať do ríše snov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama