Long Road to Happiness - 13.část

6. února 2014 v 16:00 | Wer |  Long Road to Happiness

13. část

Lisa

Keď mi ráno zazvonil budík, myslela som, že svoj mobil prehodím cez zavreté okno, aby som sa zbavila toho otrasného zvuku. Vôbec sa mi nechcelo vstávať a ísť do práce. Za prvé, spala som asi tak tri hodiny dokopy a za druhé, bol tam Joseph. Nevedela som, ako budem reagovať, keď ho uvidím. Stále som bola nasrdená na tú jeho paničku. Veď tá ženská mohla byť aj moja matka, mala som k nej mať nejakú tú úctu ako k staršej osobe, ale neskutočne ma vytočila a to ma len vyhodila z jeho domu. Nicole sa však strašne tešila. Určite sa nevedela dočkať Nathaniela. Niečo sa medzi nimi stalo, videla som to na nej, ale nemala som moc príležitosť sa jej na všetko vypytovať, takže som s tým začala až v aute, po ceste do práce.

"Nebuď zvedavá," odbila ma a zasnívane sa znovu pozrela cez okno. Iba som nad ňou pokrútila hlavou a nechala som ju snívať ďalej. Aspoňže ona vyzerala spokojne.
Hneď po príchode som bežala k Julie, zase odo mňa potrebovala niečo súrne. Vysvetlila mi, že sa celý rozvrh natáčania zmenil a že si mám narýchlo prezrieť scenáre, ktoré sme mali mať naštudované až budúci týždeň.
"Máš tu v tom bordel, tetuška moja milovaná," zamrmlala som si popod nos a šla som si teda rýchlo prezrieť, čo mám vlastne robiť. Nicole bola so mnou a snažila sa mi pomôcť nejako dostať do hlavy, o čo vlastne v ďalších scénach ide. Po polhodine nám šla po niečo na pitie. Bola som tuho začítaná do papierov, keď ma oslovil akýsi neznámy ženský hlas. Zodvihla som hlavu k postaršej, dobre vyzerajúcej a oblečenej dáme.
"Želáte si?" spýtala som sa.
"Ty si Lisa?" opýtala sa. Slabo som prikývla. Odložila som papiere a vstala som.
"Prepáč, že ťa ruším. Ja som Josephova matka," povedala a vystrela ku mne ruku. Trochu nesmelo som podišla k nej a potriasla som jej rukou.
"Teší ma, pani Morganová."
"Oh, nie. Martinová. Joseph si zmenil priezvisko," opravila ma. To som napríklad nevedela. Lepšie som sa jej prizrela. Naozaj sa trochu podobali. Najmä tie oči boli dosť podobné.
"Váš syn bude určite niekde tu. Môžem ho ísť pohľadať," ponúkla som sa.
"Nie, srdiečko, to nebude potrebné. Vlastne som prišla za tebou," prezradila. Začínalo to byť stále zaujímavejšie a zaujímavejšie. Čo tá len odo mňa chce? Asi si všimla môj zmätený a zrejme aj vystrašený pohľad.
"Mali sme chvíľku čas, tak sme sa prišli pozrieť na natáčanie. Deti sa ťa nevedeli dočkať. Celú nedeľu nám pílili uši. Hlavne malá Jessica ťa chcela ešte vidieť."
"Jessica a Toby sú tu?" usmiala som sa. Hneď ma aj zobrala za nimi. Pani Morganová, pardon Martinová, si šla po svojom a mňa nechala s nimi. Normálne sa mi zdvihla nálada, keď som ich uvidela. Jessica sa rozbehla ku mne a takmer ma prekotila na zem, keď mi skočila do náruče.
"Čau, princezná," objala som ju.
"Hnevám sa na teba," odsekla naoko nahnevane. Založila si ruky na prsiach a zamračila sa.
"Na mňa?" nechápavo som na ňu pozrela.
"Odišla si bez rozlúčky," doplnil Toby.
"Chcete počuť tajomstvo?" opýtala som sa. Obaja prikývli. Podišli bližšie ku mne. Zohla som sa a potom som čo najtichšie povedala: "To bosorka ma vyhodila."
"Mali by sme ju šupnúť do pece," napadlo Jessice. Pomyslela som si, že by sme asi mali, no radšej som to nehovorila nahlas. A znovu sa mi potvrdilo staré známe- spomeň čerta...
"Už musíme ísť," povedala im, ja akoby som bola vzduch.
"Veď sme len teraz prišli. Ja nejdem s tebou nikam," zaťala sa Jessica.
"Jessica, nechci ma nahnevať. Nedostaneš zmrzlinu, ak nebudeš dobrá. Strýko potrebuje pracovať, nemali by ste ho rušiť v práci, takže žiadne odvrávanie. Rýchlo. Ide sa," zavelila. Zrejme si myslela, že ju poslúchnu. Ani jeden ju však nebral na vedomie.
"Asi by ste mali naozaj ísť. Ja sa za vami potom zastavím, dobre?"
"Sľubuješ?" ozvali sa zborovo.
"Jasné. A dáme si poriadnu kopu zmrzliny," prisľúbila som im. Obaja ma ešte raz na rozlúčku objali a potom nasledovali Persiu. Obaja za ňou robili grimasy, takmer som sa rozosmiala. Nebola som jediná, ktorej bola tá ženská proti srsti. Pozerala som za nimi, keď v tom sa Jessica otočila a rozbehla sa ku mne.
"Niečo som ti priniesla," povedala a vložila mi do ruky papier preložený na polovicu.
"Ďakujem. A teraz bež, lebo ťa tá striga zje," poslala som ju preč. Bola taká zlatá. Rozložila si papier a prezrela si jej darček. Bola to kresba, klasika- slniečko, obláčiky a nejaké postavičky. Na to, že bola taká malá mala veľký talent. Spomenula som si pri tom, ako sme kreslievali s mojou sestričkou. Ona maľovanie zbožňovala. Do očí sa mi pomaličky natisli slzy, keď som si na ňu spomenula. Radšej som sa pratala z pľacu, aby si ma náhodou niekto nevšimol. Zavrela som sa do jednej z kancelárií a tam som sa rozplakala úplne. Tak veľmi mi chýbala. Bolo to už dávno, čo som ju stratila, no stále to bolelo. Akosi som stratila pojem o čase. Uvedomila som sa, až keď si ma Joseph privinul k sebe.
"Všetci sme ťa zháňali, Lisa," povedal mi.
"Už ste ma našli," odvetila som neprítomne.
"To kvôli Lare? Je to kvôli tomu, Lisa?" pýtal sa ma. Podvihla som k nemu hlavu a pozrela som sa mu do očí. Ako vedel on o Lare? Zrejme vycítil moju nevyslovenú otázku. "Julie mi to povedala."
"Čo všetko ti povedala?" zaujímala som sa. Bolo to dôležité, pretože... Ako si mohla dovoliť prezradiť niečo z mojej minulosti cudzej osobe? To bola... zrada. Ani Nici toho veľa nevedela. Mala som vtedy 5 rokov, Lara bola o rok mladšia. Bývali sme vtedy v meste Verona, z ktorého sme sa neskôr presťahovali do Milána. Mali sme krásny domček v štvrti s rodinnými domami. Práve v tom čase sa vedľa do domu prisťahovala nová rodina bez detí. S Larou sme sa vždy radi hrávali na záhrade. Raz nás títo susedia nalákali k nim a zrazu sme sa aj s Larou ocitli zavreté v pivnici v ich dome. Nedostávali sme pravidelne jedlo, s vodou to nebolo o nič lepšie. Bili nás a ubližovali nám. Asi po dvoch dňoch k nám pribudlo ďalšie dievča, mohlo mať okolo 15. Mala sa o nás starať, lenže akosi to nezvládala. Ten chlap ju znásilňoval aj viac krát za deň priamo pred nami. Vtedy som to ešte veľmi nechápala, ale neskôr som si uvedomila, čo všetko sa tam dolu dialo. Všetko to trvalo vyše týždňa, kým nás konečne našli naši rodičia a polícia. Lenže to už bolo neskoro. Lara mala totižto od narodenia slabé srdiečko a všetku tú hrôzu nevydržala. Mala som na ňu dávať pozor, pretože som bola staršia a nakoniec som zlyhala. Odvtedy šlo so mnou všetko dolu vodou. Bála som sa každej neznámej osoby, nikto sa ma nesmel dotýkať, dlhé roky som mávala nočné mory, bola som samotárska, navštevovala som psychológa... A veľa sa odvtedy nezmenilo.
"Všetko, Lisa. Povedala mi všetko. Už sa nemusíš báť. Ja ti neublížim, ani nikto iný. To ti sľubujem."
"Sľubuješ?" uisťovala som sa.
"Spolu to zvládneme. Budem tu pre teba."
"Vďaka."

Skončili sme s natáčaním až neskoro večer. Nicole odišla domov už dávno. Bola neskorá noc a nechcela som ju nútiť sedieť tam so mnou a nudiť sa. Určite mohla robiť kopec zábavnejších vecí ako pozorovať nás, ako na desať krát točíme tú istú scénu.
"Ešte som to nestihol. Chcel by som sa ospravedlniť za ten včerajšok. Nemala ťa poslať preč. A taktiež by som sa ti mal poďakovať. Veľmi mi pomohlo, že si zostala s deťmi," ďakoval mi Joseph.
"To je v poriadku, len ma drž od bosorky ďalej," odvetila som. Joseph sa začal smiať.
"Je tu niečo smiešne?" zamračila som sa.
"Jess stihla nakaziť aj teba. Bosorkou ju začala nazývať ona," vysvetlil mi.
"A tebe to nevadí?"
"Pokiaľ nehovorí, že si bosorka ty," pokrčil ramenami. Iba som nad ním pokrútila hlavou. Jeho neter volá jeho priateľku bosorka a jemu to vôbec neprekáža. Ten chlap je jedna veľká záhada. Už sme stáli na parkovisku a každý sme mali namierené k svojmu autu, keď som ho zastavila.
"Nemohol by si dnes zostať so mnou? Nechcem, aby to vyzeralo nejako... len, by sa mi lepšie zaspávalo a..." začala som nesmelo.
"Mám u teba prespať?" prekvapene podvihol hlavu.
"Raz už si u mňa spal, nie? Ak máš s tým nejaký problém, tak nemusíš. To bol len taký hlúpy nápad. Tak teda ahoj," rozlúčila som sa a otvorila som svoje auto.
"Pôjdem hneď za tebou," oznámil mi a odišiel k svojmu autu. Potešilo ma to. Nasadla som do auta a vydala som sa domov. Stále som v spätnom kontrolovala, či ide za mnou. Nesklamal. Odomykala som asi tak o pol druhej ráno. Na sprchu som nemala naozaj žiadne sily. Obaja sme len odkväcli do mojej postele. Po jeho boku sa zaspávalo o čosi ľahšie.

Zobúdzať sa skoro ráno vedľa Josepha bolo krásne, no začínala som si uvedomovať, že to tak fungovať určite nebude. On má stále priateľku a ja... mu nikdy nebudem schopná dať to, čo by si zaslúžil. Nebola som pre neho dostatočne dobrá. Podobnými myšlienkami som sa trápila počas celej prípravy raňajok.
"Lisa, prestaň už toľko chystať a poď sa najesť aj ty."
"Ešte musím..." nestihla som dopovedať. Vytrhol mi tanier z ruky, odložil ho opatrne na stôl a stiahol si ma na kolená.
"Niečo zjedz, inak ťa nakŕmim ja," vyhrážal sa mi.
"To by nemuselo byť zlé," uškrnula som sa. A on ma normálne začal kŕmiť ako malé dieťa. Čistý blázon.
"Vieš, niečo som ti chcela povedať," spustila som, keď sme boli obaja konečne naraňajkovaní. Prikývol, že môžem začať.
"Toto všetko je veľmi krásne, ale nebude to fungovať. Si zadaný a ja... mal by si si uvedomiť, že je to so mnou ťažké a asi nikdy nebudem schopná dať ti všetko to, čo potrebuješ a čo by si si zaslúžil. Joseph, nehnevaj sa, mám ťa naozaj rada a si asi ten najlepší človek, akého som kedy stretla, ale musíme to nejako udržať pod kontrolou. Nechcem o teba prísť. Chcem aby sme boli kamaráti," vysypala som zo seba úplne spontánne, čo ma prekvapilo.
"Kamaráti? S výhodami?"
"Prečo každý chlap myslí len na to jedno?" zamračila som sa.
"Lisa, spolu to nejako zvládneme. Ja ti dám dostatok času a pomaly by to možno fungovalo."
"Možno áno. Ale takto to bude lepšie. Budeme len dobrí kamaráti."


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama