Long Road to Happiness - 17.část

9. února 2014 v 21:00 | Wer |  Long Road to Happiness

17. část

Lisa

So slzami v tvári som sledovala svoju kamarátku, ako odchádza v taxíku preč, ako ma necháva samu napospas všetkému, čoho som sa kedy obávala. Nicole odišla a jej návrat bol v nedohľadne. Sadla som si na zem, oprela som sa o stenu a premýšľala som, čo bude ďalej. Bála som sa toho ticha a samoty v dome, bála som sa samej seba. Nedokázala som sa ovládať a Nicole bola práve tá, ktorá mi s tým všetkým pomáhala. Teraz však potrebovala ísť vlastnou cestou.
"Hej, Lisa, čo je?" započula som Nata, ktorý sa pri mne zastavil. Nedokázala som sa mu viac pozrieť do očí. Musela som mu klamať o tom dieťati a teraz, keď Nicole odišla, bolo to ešte horšie.

"To ti tu nechala Nicole. Ja musím ísť. Potrebujem byť sama," prehltla som slzy. Postavila som sa na nohy a bezmyšlienkovite som šla k svojmu autu. Nasadla som a dlho do noci som sa vozila po meste. Kým som prišla domov, spustil sa hustý dážď. Zaparkovala som pred domom a vošla som dnu. Hodila som kabelku na vešiak a prešla som do obývačky. Do prehrávača som hodila CD s Verdiho Rekviem a poriadne som pridala na hlasitosti, aby zvuk prehlušil aj bubnujúce kvapky z vonku. Nastavila som opakovanie a prešla som na opačný koniec izby. Otvorila som dvere na balkóne, ktorý smeroval do záhrady, vzala som si stoličku a sadla som si. Môj pohľad padol na hojdačku, na ktorej sme s Nicole ešte pred pár dňami jedli zmrzlinu a smiali sme sa jedna tej druhej, keď sa nám na tričku objavil farebný zmrzlinový fľak. Nedokážem odhadnúť, ako dlho som tam tak sedela. Počula som, ako na mňa niekto volá menom a nakoniec Rekviem utíchlo, no nevenovala som tomu pozornosť. V hlave mi stále zneli tóny mojej najobľúbenejšej časti s názvom Dies Irae.
"Lisa, zbláznila si sa!?" znovu sa ozval hlas osoby. Podišiel ku mne a prezrel si ma zblízka. Okamžite ma vzal do svojej náruče a vyniesol ma hore do mojej izby, do kúpeľne.
"Si celá premočená a studená ako mŕtvola. Preboha, načo si myslela?" karhal ma Joseph. Zvláštne bolo, že ja som žiaden chlad ani vlhko nepociťovala. Akosi mi to bolo jedno. Napustil do vane horúcu vodu a začal zo mňa vyzliekať do nitky premočené oblečenie. O chvíľku som pred nám zostala stáť úplne nahá. Vzal ma na ruky a vložil ma do horúcej vody. Pokožka ma pálila, no nakoniec si na teplotu vody privykla. Až vtedy som si uvedomila, že som to asi vážne prehnala.
"Čo tu robíš?" opýtala som sa zastretým hlasom.
"Mám kľúče od Nicole. Potreboval som sa pozrieť, či si v poriadku. A ako som predpokladal..."
"Som v poriadku," skočila som mu do reči.
"Nie, nie si! Veď si mohla zomrieť na podchladenie!" zvýšil hlas. Mlčala som. Nemala som mu na to čo povedať. Vlastne mal pravdu, no nemohla som to priznať nahlas. "Idem ti po nejaké suché oblečenie," povedal a prešiel cez dvere kúpeľne. Oprela som si hlavu o okraj vane, nabrala som do pľúc vzduch a pomaly som sa zosunula dolu, pod hladinu vody. Na chvíľku som úplne vypla. Vodu som vždy miloval. Vodu a plávanie. Už od malička som sa doma kúpavala v malom nafukovacom bazéne. Aj s Larou. Zrazu som sa ocitla znovu nad hladinou, pretože ma kohosi ruky ťahali hore.
"Čo zasa blázniš!? To ťa nemôžem nechať ani päť minút bez dozoru? Prečo mi to robíš?" spýtal sa žalostne.
"Keď som bola malá, tak sme sa vždy bláznili v bazéniku s Larou. Pár rokov som chodila na plavecký krúžok. Spolu s Nicole sme tiež veľa plávali. Milovali sme more. Rady sme sa potápali. Môj osobný rekord je 8 a pol minúty," usmiala som sa.
"Ty si sa nechcela..."
"Nie," pokrútila som rázne hlavou. Až potom som si uvedomila, ako to asi všetko vyzeralo. "Prepáč," ospravedlnila som sa mu. Vyzeral vystrašene.
"Ach, Lisa... Čo len s tebou urobím?" vzdychol si.
"Prepáč, ja sa polepším," šepla som. Chytila som ho za ruku a on sa sklonil ku mne. Naše čelá sa o seba opierali. Skĺzla som pohľadom k jeho perám. Tak veľmi ma lákali. Vedela som, že medzi nami niečo je a že je to obojstranné, no stále som sa tomu bránila. Nedokázala som to inak. Odtiahla som sa od neho a zapozerala som sa kamsi do prázdna, aby som zahnala tie myšlienky.
"Počkám ťa vedľa," oznámil mi a nechal ma samu. Chvíľku som ešte ležala vo vani, no potom som vyšla von, osušila som seba i vlasy a navliekla som na seba niečo suché. Prešla som do izby. Joseph sedel na posteli s pohľadom upretým do zeme. Sadla som si vedľa neho a pohladila som ho po chrbte.
"Už je ti lepšie?" spýtal sa ma a podvihol ku mne hlavu. Znovu som pozrela na jeho pery. Boli tým najväčším pokušením na svete. V tej chvíli som neodolala a pobozkala som ho. Usmial sa na mňa.
"Zostaneš dnes so mnou?" opýtala som sa.
"Ešte nie som zbalený. Zajtra na obed musíme byť na letisku a neviem, či by som to stihol." Ach tí chlapi. Všetko si nechávajú na poslednú chvíľu. Na obed sme odlietali na pár dní do Európy. Keďže som sa pripojila k obsadeniu aj ja, musela som zopár akcií absolvovať s nimi. Začínali sme v Barcelone, potom nasledoval Londýn a nakoniec Paríž. Ďalej sme sa vracali na natáčanie a potom boli naplánované ďalšie veľkomestá Európy. Veľmi som sa tešila na Rím. Chcela som sa zastaviť doma, v Miláne, pretože mi neuveriteľne chýbali rodičia a vlastne všetko, čo bolo talianske.
"Pomôžem ti. Prosím, zostaň," prosíkala som ho. Nakoniec na to pristal. Zložila som sa v jeho náruči a zaspala som. Na druhý deň som mu spravila skoro ráno raňajky a potom sme šli k nemu, aby som mu pomohla s balením. Na letisko sme to stihli presne včas. Chcela som ísť za Natom, aby som sa ho spýtala čo mu vlastne Nicole písala v liste a ako sa má, no nemala som na to odvahu. Radšej som sa sústredila na to, čo ma čakalo v Barcelone na prvom stretnutí. Dostala som od všetkých nejaké popisy, ako to celé funguje a to ma desilo. Desili ma tí ľudia a všetko... Našťastie som so sebou mala Josepha, ktorý celý čas stál pri mne, podporoval ma a upokojoval. Večer sme si zašli na večeru, čo mi aspoň na chvíľu pomohlo zabudnúť na to, že neviem, čo je s mojou kamarátkou. Neustále som ju bombardovala telefonátmi, to isté robil aj Nate, no ani jednému z nás sa jej neporadilo dovolať, čo ma trápilo. Dúfala som len, že je v poriadku. V Londýne sme sa zdržali naozaj len veľmi krátko. Spravili sme si spoločný rýchly výlet po meste, pretože na viac nezostal čas. Hlavne vždy dobre naladená a veselá Candice vnášala do našej negatívne naladenej trojky trochu svetla. Ja s Natom sme sa trápili Nicole a Joseph zasa mnou. Videla som na ňom, že mu ubližujem, no snažila som sa ako som najlepšie vedela. No to, že som odrazu prišla o Nici bola veľká rana.
"Koho máš najradšej z kolegov?" zaznela ďalšia otázka od mladej Parížanky. V Paríži sa mi páčilo asi najviac. Dokonca by som mohla povedať, že asi aj rovnako ako doma v Miláne.
"Mám ich rada všetkých," odvetila som stroho, asi ako na každú položenú otázku.
"Takže nie je pravda to, že ty a Joseph ste spolu?" Na chvíľku som uvažovala, ako odpoviem až potom som sa pustila do odpovede.
"Nie sme spolu. Joseph má priateľku a ja mám svoj vlastný život. Sme si blízky, ale to je všetko. Od prvého dňa mi veľmi pomáha a je to ten najúžasnejší človek na planéte, ale nič viac ako silné priateľské puto medzi nami nie je. Blízky vzťah mám napríklad aj s Candice, Natom, Danielom alebo Ianom. Všetci sú to skvelí ľudia, ktorých mám veľmi rada."
Po ďalších otázkach nasledoval panel s fotením. Z toho som mala tiež dosť strach. Cudzí ľudia v tesnej blízkosti. Pomaly som sa do toho dostávala, no stále to nebolo ono. Už som končila, keď ku mne pribehol Joseph a objal ma. Fotograf stlačil spúšť a nás osvetlilo svetlo blesku.
"Na pamiatku," usmial sa na mňa.
"Si blázon," zasmiala som sa. Naklonil sa ku mne a zašepkal mi do ucha: "Do teba."
Takmer som sa roztiekla. Z diaľky na nás kričala Candice, že auto do hotela odchádza o desať minút. Pozbierali sme teda naše veci a šli sme do auta, v ktorom nás už čakala Candice aj Nate.
"Neozvala sa ti?" opýtala som sa ho. Pokrútil hlavou a ďalej sa mi nevenoval. Na ďalší deň sme robili zopár rozhovorov a Ian spolu s Paulom naplánovali výlet na Eiffelovku. S Nicole sme o tej veži vždy snívali a nakoniec som sa tam dostala bez nej. Výhľad bol dych berúci. Pozrela som na opačnú stranu na Nata, ktorý si všetko fotil. Zdokumentoval dôkladne celú našu cestu. Prešla som k nemu a zapózovala som mu.
"Chcem aj spoločnú," povedala som mu. Podal foťák Ianovi a ten nás spolu cvakol. Na chvíľku sme zostali sami.
"Aj mne chýba, ale ak si myslí, že je to pre ňu lepšie, tak asi je," spustila som, no ihneď ma zastavil svojim pohľadom.
"Napísala mi, aby som šiel ďalej a to..." na chvíľu sa odmlčal, pozrel kamsi do diaľky a potom pokračoval, "to asi aj urobím." Tie slová ho stáli veľa, no nakoniec ich vyslovil, čoho som sa obávala. Bála som sa, že na ňu po čase zabudne, pretože som stále dúfala, že keď sa vrátim domov, nájdem ju so zmrzlinou v ruke pri telke a úsmevom na tvári. Nič som mu na to nepovedala. Bolo to jeho rozhodnutie a Nicole k tomu dosť napomohla. Ešte v ten večer som ho videla s akousi blondínkou, no nechcela som sa do toho starať, pretože by som mu asi urobila scénu. Po návrate domov sa znovu všetko vrátilo do starých koľají. Skoré ranné vstávanie, cesta na natáčanie, ktoré trvalo občas aj do druhého dňa. Doma som sa cítila osamelo, takže som radšej zostávala v práci aj po skončení svojich scén a pozorovala som ostatných.
"Dnes prídeš?" opýtala som sa Josepha. Už to bol týždeň, čo sa u mňa nezastavil a to bolo priam neznesiteľné. Ti ticho a prázdnota všade navôkol. Dohodli sme sa a tak som šla domov. Všetok voľný čas som venovala prestavovaniu domu a jeho upratovaniu. Zmenila som niektoré koberce, nábytok a dokúpila nové dekorácie, ktoré boli viac môj štýl ako ten, ktorý do domu zasadila Julie po jeho kúpe. Dokonca som si dala vymaľovať izbu. Na jednu stenu som si nalepila množstvo fotiek, na ktorých som bola najmä s Josephom, ale aj starších kúskov s Nici a nejaké, čo nafotil Nate. Čakala som asi do pol noci, kým som konečne začula otočenie kľúča v zámke. Hneď ako som na chodbe Josepha uvidela, vedela som, že niečo nie je v poriadku.
"Stalo sa niečo?" opýtala som sa ho.
"Nie. Všetko je v poriadku," usmial sa, no ten úsmev mi prišiel hraný. "Spomínala si, že máš pre mňa uvarené niečo nové. Nádherne to vonia."
"Trošku som experimentovala, snáď ti to bude chutiť."
Spoločne sme sa najedli, aj keď už bola neskorá nočná hodina. Jedlo s ním som si neodpustila nikdy. Vždy som ho s úsmevom pozorovala, no v ten večer bol celý nejaký zvláštny. Vyhýbal sa priamemu očnému kontaktu a bol aj nezvyčajne mĺkvy. Akoby mi niečo tajil. Potrebovala som to z neho dostať za každú cenu. Nechcela som, aby sa trápil. V tej chvíli som sa potrebovala o neho starať tak, ako sa on staral celý ten čas o mňa.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama