Long Road to Happiness - 21.část

10. února 2014 v 11:00 | Wer |  Long Road to Happiness

21. část

Lisa

Sedela som na chodbe v nemocnici a premýšľala som, ako to všetko pôjde ďalej. Jedno bolo isté- Nicole sa vráti späť ku mne a budem na ňu dohliadať, aby sa jej znovu niečo neprihodilo. Otázkou bolo, čo bude so mnou. Joseph ma zrejme nechcel ani vidieť a ja jeho tiež nie. Ak by mi bol povedal pravdu, mohlo byť všetko inak. Zniesla som toho veľa, no klamstvá som neznášala. Vytiahla som z kabelky mobil a zavolala som Julie. O dve hodiny som už parkovala pred štúdiom, kde ma mala čakať aj s ostatnými potrebnými ľuďmi. Vystúpila som z auta a kráčala som do zasadačky, kde už všetci čakali. Hneď na začiatok ma prebodla pohľadom. Iné som ani nečakala.
"Áno, Julie. Je to moje definitívne rozhodnutie. Končím tu," zopakovala som už asi po desiatykrát.

"Lisa, rozmysli si to. Nemôžeš skončiť len tak z ničoho nič," dohovárala mi.
"Rozhodla som sa. Bola to pre mňa dobrá skúsenosť a som ti za túto príležitosť vďačná, no potrebujem sa pohnúť ďalej. Zažila som tu niekoľko pekných momentov a spoznala som zopár milých ľudí, ale musím ísť ďalej. Tento krát sama," odôvodnila som jej. Svoju budúcnosť som tam už viac nevidela. Už ma tam nečakalo nič, kvôli čomu by som tam mala dôvod chodiť.
"Je ti jasné, že musíme pretočiť nejaké scény a všetko prerobiť," nahnevane na mňa pozrela.
"Nie, Julie. To nie. Nechcem, aby o tom niekto vedel dokedy sa neodvysiela posledná epizóda. Prosím," zaprosila som. Nechcela som, aby to ostatní vedeli. Nebola nadšená, no nakoniec som ju uprosila a tak sme sa aj hneď pustili do točenia mojej pravej poslednej scény. Skončila som v rukách lovcov upírov. Môj osud zostal otvorený. Julie si myslela, že to tak bude najlepšie, keby som si to náhodou rozmyslela a chcela by som sa vrátiť, no nepredpokladala som to. Zostávali ešte posledné akcie v Európe a moje spojenie s Denníkmi sa malo pretrhnúť. Trvalo ešte pár dní, čo som bola doma sama. Nicole prepustili až po pár dňoch, čomu som sa nesmierne tešila. Dokonca som jej tajne organizovala privítaciu oslavu, čo bolo na mňa až príliš nezvyčajné. Vlastne sme to celé organizovali s Natom a Candice. Josepha som od tej hádky v nemocnici ani nevidela. Bolo mi ťažko, ale bolo to tak lepšie. Sústredila som sa na tú oslavu. Pomaly sme všetko dávali dokopy, čakali sme už len na vhodnú príležitosť všetko uskutočniť. Celkom mi bodlo, že sa Nici rozhodla pre prechádzku po meste. Ihneď som písala Natovi a Candice, aby dorazili. Candice bola u mňa do pol hodiny aj s veľkým transparentom, na ktorom stálo: "Gratulujeme k bábätku!"
"Takže priniesla som niečo na pitie, na jedenie aj nejakú hudbu a ďalšie ozdoby," oznamovala mi ukazujúc na tašky, ktoré mala v kufri auta. Rýchlo sme to všetko ponosili do domu a začali všetko pripravovať. To už nám pomáhal aj Nate. Videla som na ňom, že je mu ľúto, že už si nie sú s Nicole takí blízki ako predtým. Nevedela som, prečo ho nevzala naspäť. Boli spolu takí zlatí a navyše to dieťa... Strašne som im držala palce. Aspoň jedna z nás si zaslúžila šťastie.
"Takže už som volala Ianovi, Paulovi, Nine, Kat, Stevenovi, Danielovi, Josephovi..." vymenúvala Candice, no skočila som jej do reči.
"Josephovi?"
"No áno," prikývla. "Je s tým nejaký problém?" zvláštne na mňa pozrela. Pokrútila som hlavou a radšej som šla odniesť ďalšie balóniky do obývačky. Nechcela som sa s ním stretnúť, aj keď som po tom vlastne túžila. Vonku sa začínalo stmievať a to k nám začínali prichádzať prví hostia. Celý čas som sa zdržiavala bokom a všemožne som sa vyhýbala Josephovi. Čakala som len na Nici. Nakoniec som uvidela svetlá pred domom a ona vystúpila z auta, ktoré odišlo.
"Už je tu!" zakričala som im. Niekto zhasol svetlo v kuchyni a všetci sa presunuli rýchlo do obývačky. Pridala som sa k nim aj ja. Odomkla si a o chvíľku prešla do obývačky. Zažala som svetlo a všetci zborovo zakričali: "Prekvapenie!"
Bola v šoku. Ale bolo na nej vidieť, že ju to potešilo. Z očí jej vyhŕklo zopár sĺz, dúfala som, že to boli slzy šťastia. Podišla som k nej a pevne som ju objala.
"Zlato, no tak, neplač. To je to až také hrozné?" spýtala som sa jej.
"Je to krásne. Ďakujem ti," usmiala sa cez slzy a stisla ma ešte pevnejšie.
"Všetci ťa máme strašne radi, Nici. Vieš, že si ako moja sestra a toto je to najkrajšie, čo sa môže žene stať. Som rada, že si v poriadku a že ťa mám späť. Nikdy pre mňa nebudeš príťažou. Vždy ťa budem mať zo všetkých ľudí na svete najradšej a nedovolím, aby si sa ty a malá mala zle. Som tu pre teba."
"A ja som tu vždy pre teba," dodala. Neviem, čo by som bez nej robila. Občas sme sa aj pohádali, no aj tak sme vždy zostali spolu a najlepšie kamarátky. Prešla sa pozdraviť s ostatnými. V tej chvíli som si musela spomenúť na naše prvé stretnutie. Bolo to v deň nástupu na moju novú školu, na obede. Neviem, koľko rokov som vlastne mala. Sadla som si v jedálni pri jeden z prázdnych stolov, dúfajúc, že si ma nikto nevšimne a neprisadne si, avšak o chvíľku si vedľa mňa sadla jedna ukecaná blondínka. Neustále mi niečo rozprávala, o jej rodine, záľubách a ostatných veciach, no ja som nereagovala. Trvalo to tak asi dva týždne, až jedného dňa prišla a zostala len ticho sedieť. Normálne mi jej rozprávanie chýbalo. Uvedomila som si, že je to jediná osoba, ktorú som mohla spoznať bližšie. Namiesto toho, aby som ju počúvala som začala rozprávať ja. Sprvu zostala prekvapená, pretože si myslela, že neviem rozprávať. Nakoniec sa z nás zostali nerozlučné priateľky. Vrátila som sa späť do prítomnosti a pozrela som sa na jej spokojný úsmev. Bola som rada, že sa jej nápad s oslavou páčil. Bavila sa s ostatnými a znovu raz vyzerala naozaj šťastne. Vzala som si pohárik s vínom a sadla som si na balkón. Len som tak sedela a pozerala som do záhrady. Po chvíľke za mnou prišiel Ian.
"Čo ty tu tak sama?" spýtal sa.
"Len spomínam," odvetila som so slabým úsmevom. Chvíľku sme sa rozprávali. Spomínal mi jeho nové šteniatka a mnohé iné veci. Už nemal čo piť, takže sa vrátil za ostatnými. Nechala som ich, nech sa bavia. Ja som na také veci nikdy moc nebola. Tešilo ma, že sa bavia, no zapájať som sa nemusela. Len som ich pozorovala z diaľky a občas som sa na nich musela zasmiať, pretože stvárali naozaj zvláštne kúsky. S príchodom polnoci sa začali zberať domov alebo hore, aby šli spať. Nicole som poslala spať s tým, že ja všetko upracem a ak by som pri tom náhodou aj zaspala, špina mi neutečie do ďalšieho dňa. Odnášala som z obývačky posledné poháre, keď sa odkiaľsi dotrepal Joseph. Myslela som, že už všetci spia alebo odišli. Nečakala som ho tam. Pritackal sa ku sedačke a sadol si na ňu.
"Mal by si ísť domov," povedala som mu.
"Naozaj?" spýtal sa opito. Pokúsil sa postaviť, no hneď ho to aj vrátilo naspäť. "Radšej nie," dodal.
"Tak spi tu," povedala som a chystala som sa odísť, no chytil ma za zápästie a stiahol si ma na kolená. Udivene som na neho zostala pozerať. Pritúlil sa ku mne a začal ma hladiť po chrbte.
"Chýbaš mi, Lisa," zatiahol rozrušene.
"Choď spať," prikázala som mu. Nechcel ma pustiť. Zodvihol hlavu a pobozkal ma. Chýbalo mi to. On mi chýbal, ale predsa sme sa pohádali. Nemohla som to nechať len tak zmiznúť len kvôli tomu, že bol opitý a ani nevedel, čo robí. Ešte by niečo mohol po vytriezvení ľutovať a obviňoval by ma. Netrvalo dlho a zvalil ma na gauč. Priľahol ma celou svojou váhou a pokračoval v bozkoch. Okrem pier sa dostávala pozornosť celému môjmu krku. Jeho ruky som mala vo vlasoch i na iných častiach tela.
"Tak strašne si mi chýbala," vydýchol a znovu ma pobozkal.
"Joseph, prestaň," zaprotestovala som. To, čo sa dialo vôbec nebolo normálne. Pre mňa v tej situácii teda vôbec nie.
"Tak veľmi, Lisa..." opakoval stále dokola. Začala som sa pod ním zmietať. Chcela som, aby prestal. Jeho dotyky a bozky boli krásne, no nie v tej chvíli, v tom stave v akom sa nachádzal.
"Okamžite zo mňa zlez! Nechaj ma!" zopakovala som nástojčivejšie. Vôbec ma nebral na vedomie. Zozbierala som všetky sily a sotila som ho zo seba dolu. Počula som ranu ako sa stretol zo stolom a potom dopadol na zem, no neriešila som to. Čo najrýchlejšie som sa postavila na nohy a utekala som preč. Chcela som byť sama, ďaleko od všetkých. Vybehla som pred dom a zamierila som si to do záhrady. Sadla som si na hojdačku a pomaly som sa pohojdávala. Nechcelo sa mi veriť, že by bol ku mne násilnícky. On nie. Nikdy. Ale spravil to. Ktovie, či by vôbec prestal, ak by som nemala dostatok síl, aby som ho zastavila sama. Bol opitý, ale aj tak ma vystrašil. Neviem, ako dlho som tam len tak sedela. Zobudila som sa až keď bolo slnko na oblohe. Prebudil ma hluk prichádzajúci z domu. Ktosi kričal moje meno. Rýchlo som sa vrátila do domu. Na chodbe som sa zrazila s Natom.
"Preboha, kde si bola?" vybehol na mňa, no očividne bol rád, že ma vidí.
"V záhrade," odpovedala som mu.
"Nevypila si až toľko, že by si musela spať v záhrade," zatváril sa začudovane. Nechcelo sa mi to vysvetľovať. Radšej som sa spýtala, čo sa vlastne deje, keď polka domu tak vyvádza.
"Nemohli sme ťa nikde nájsť. A navyše, našli sme pána Morgana s rozbitou hlavou. Ten chlap sa vie občas naozaj pekne strieskať."
"V obývačke? Niekde medzi stolom a gaučom?" spýtala som sa opatrne. Zmätene prikývol.
"To som bola ja. Nie alkohol," priznala som.
"Ty? Čože? Vy dvaja... čo sa stalo, Lisa?" vyzvedal.
"Nič, Nate. Nechaj to tak," mávla som rukou a chcela som ho obísť, no chytil ma za ruku a pritiahol ma späť.
"Lisa, ak ti niečo spravil, tak mi to povedz. Určite by si mu to nespravila len tak. Práve tam sedí s Nicole, ktorá môže čakať moje dieťa. Ak ti nejako ublížil..."
"Je to v poriadku. Nemusíš si robiť starosti," odvetila som a prešla som do obývačky, pretože som bola naozaj zvedavá, čo mu vlastne je a či si niečo pamätá. Sedel na gauči a Nici mu kládla mrazený hrášok k čelu, na ktorom mal zaschnutý pramienok krvi.
"Prines mi odličovacie tampóny, misku s vodou, niečo na vyčistenie rany, náplasť a... pohár s vodou a tabletku," prikázala som Natovi. O chvíľku mi to všetko naskladal na stôl.
"Na," podala som Josephovi do ruky pohár a tabletku. "A teraz seď a opováž sa ceknúť, inak ťa dorazím," rozkázala som mu. Sklopil zrak a nechal ma, nech mu vyčistím ranu. "Si padavka," vysmiala som sa mu, keď počas dezinfekcie začal protestovať. Nakoniec som mu nalepila náplasť.
"Kde si sa to naučila?" spýtal sa ma, keď som bola hotová.
"Som zdatná žena, ktorá sa ťa momentálne pýta, či máš nejaké ďalšie zranenia, ktoré by ti mohla ošetriť prv, než zdvihneš ten svoj zasraný zadok a vypadneš z jej domu bez toho, aby ťa vyhodila sama," vyvalila som na neho. Vyvalene na mňa zostal pozerať. "Nie? Žiadne zranenia? Tak potom zbohom, Joseph. Vidíme sa... niekde v Európe," dodala som a odišla som preč. Nicole šla hneď za mnou.
"A teraz už si spokojná? Už sa cítiš lepšie?" vybehla na mňa.
"Oveľa lepšie," spokojne som sa usmiala. "Už mám po krk toho, že ma má každý za chuderu, neschopnú, labilnú, depresívnu... Chcem viac."


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama