Long Road to Happiness - 25.část

10. února 2014 v 23:00 | Wer |  Long Road to Happiness

25. část

Lisa

Aj keď som spočiatku mala isté výhrady, dni strávené s Natom sa mi začínali páčiť stále viac a viac. Občas som si pripadala ako malá zamilovaná škôlkarka. Nevedela som sa dočkať, kedy ho znovu uvidím, neustále sme si písali, volali, posielal mi ruže a bol ku mne naozaj milý. Chodili sme spolu von, boli sme v kine, na večeri, na obede... Uvedomila som si, že byť s niekým vo vzťahu nie je nakoniec až také hrozné, ako som čakala. Neviem, prečo som sa tak bála a stránila sa toho. Aj keď som sa s ním cítila dobre, stále ma čosi vnútri nútilo ukončiť to. Musela som myslieť na Nicole a na malú Laru. Vedela som, že je im súdené byť spolu ako rodina. Čakala som, že mi Nici niečo naznačí, že sa k nemu bude chcieť nakoniec vrátiť, no stále to ťahala s Tomom. Bolo to už niečo cez mesiac, čo sme to spolu tak tiahli. Sedela som v kuchyni, raňajkovala som a popritom som si písala s Natom. Chceli sme si spraviť taký oddychový deň, len nič nerobiť, len pozerať telku alebo tak. Dolu prišla aj Nicole. Zobrala si raňajky a trochu sme sa začali rozprávať, aké máme plány na deň a tak. Bola to jedna z tých normálnejších posledných konverzácií, ktoré sme spolu viedli.

"Mám sa stretnúť s Tomom, chceme sa porozprávať, ja… chcem to skončiť, beriem ho len ako kamaráta a on chce viac, nikdy mu nedám viac, žiadnemu inému nemám toľko ako Natovi," povedala mi. Hneď v tej chvíli som vedela, že je koniec, že bude najlepšie stopnúť to čím skôr, pretože bolo zrejmé, že konečne dostala rozum a chcela sa k nemu vrátiť. Keď Nici odišla na jej stretnutie s Tomom, zabalila som nejaké jedlo a hneď som šla k Natovi na byt. Privítal ma s úsmevom na tvári.
"Niečo som ti priniesla," oznámila som mu ukazujúc na tašku s jedlom.
"Krajší deň som si už ani nemohol priať," usmial sa a dal mi pusu na čelo. Spoločne sme sa najedli, začali sme sa rozprávať.
"Nate, Nici dnes šla za Tomom," začala som.
"A?" zamračene na mňa pozrel. Nemal ho rád. Vždy, pri zmienke o ňom zatínal päste.
"Chce to s ním ukončiť," prezradila som mu. Nemalo zmysel chodiť okolo horúcej kaše. Nate odložil vidličku a sústredene na mňa pozrel. "Netešíš sa?" opýtala som sa opatrne. "Vždy si to tak chcel. Konečne bude tvoja. Určite za tebou čo najskôr príde a budete šťastní, vy traja," usmiala som sa na neho.
"Budeme spolu. My traja," zopakoval zasnene a celý sa rozžiaril. Tak veľmi ju miloval.
"Tým pádom je tu ďalšia vec... My dvaja..." pripomenula som mu.
"Lisa, ja..." začal koktať.
"Ja viem, Nate. Miluješ ju, vždy si ju miloval. Ja som bola len cena útechy. Som si toho vedomá," povedala som. Aj keď mi s ním bolo dobre a možno by som si s ním dokázala predstaviť aj celý svoj život, vždy som vedela, že z toho nič nebude, pretože chcel jedine ju. Klamala by som, ak by som povedala, že mi to nebolo ľúto. No vedela som, čo bude lepšie. Stiahnuť sa a nechať ich.
"Asi by sme sa mali rozlúčiť," navrhol. Súhlasila som s ním. Po jedle sme si obaja vliezli do vane s kopou vody a peny. Ležali sme v nej a len tak sme odpočívali.
"Vyzeráš smutne," povedal po chvíľke.
"Pozri, samozrejme, že mi budeš chýbať, ale je to takto lepšie."
"Som rád, že to chápeš," prikývol. "Aj ty mi budeš chýbať," priznal nakoniec.
"Nebude ti mať kto upratovať, variť..." začala som vymenovávať. "Vážne, ja tomu rozumiem. Vždy som vám držala palce. Len mám skôr strach, aby sa to nejako neprevalilo. Nici by to nezvládla."
"Nikto sa to nesmie dozvedieť," súhlasne prikývol. "Fajn... teraz by som si dal niečo dobré... studené..." zamyslel sa Nate a vyliezol z vane. Omotal si okolo pása uterák a druhý podal mne.
"Tak fajn... Idem pohľadať zmrzlinu," ponúkla som sa. Zabalila som sa do uteráka a šla som do kuchyne. Začala som sa prehrabovať v chladničke, až som nakoniec našla čokoládovú mňamku.
"Zlato, našla som tú zmrzlinu," zakričala som za ním a šla som k nemu. V tom som si ale uvedomila, že stojí vo dverách a zrejme tam nie je sám. Ale to už bolo neskoro. Pozerala som sa na zaskočenú Nicole. Nevedela som, či je viac šokovaná ona alebo ja. Nepredpokladala som, že sa zrazu tak rozhýbe a bude chcieť všetko meniť v jedno popoludnie. V očiach sa jej ligotali slzy.
"Nici," vytisla som zo seba. Bol to prúser. A veľký. Nemalo sa to stať. Kým som stihla niečo spraviť, tak ušla. Nate za ňou kričal, no mal to márne. Posrala som to.
"Do riti," zahrešil a zatresol dvere.
"Prepáč," bolo jediné, na čo som sa zmohla. Prebehol do izby a začal sa rýchlo obliekať. Nasledovala som ho. Museli sme ju nájsť a všetko jej nejako vysvetliť, aj keď som vedela, že to nebude ľahké. Najprv sme boli u nás doma, no nebola tam, tak sme sa začali voziť po meste, skúsila som jej volať, no nebrala to. Bála som sa o ňu. Bola tehotná a ranená.
"Mrzí ma to," povedala som už asi po stý krát.
"Prestaň sa už ospravedlňovať!" zvýšil na mňa hlas Nate. Prehltla som slzy a mlčala som. Nielen, že ma nenávidí Nicole, určite ma bude aj on. Bolo mi úplne na nič. Zradila som svoju kamarátku. Znovu. Nikde sme ju nevedeli nájsť, tak sme sa nakoniec vrátili k nám. Bolo to na zbláznenie. Čakala som pri dverách, s mobilom v ruke ako taký idiot. Chcela som len aby sa vrátila. V tom mi zazvonil mobil. Bola som dosť sklamaná, keď som si na displeji prečítala, že mi volá Joseph. Aj napriek všetkému som sa premohla a zodvihla som mu to.
"Spomaľ a povedz mi to ešte raz," stopla som jeho nezrozumiteľné bľabotanie.
"Nicole operujú. Robia jej cisársky rez," povedal mi nakoniec.
"Ale... tá malá je ešte strašne malá a..." koktala som.
"Príď sem," povedal a zložil mi to. Rýchlo som to povedala Natovi a tak sme hneď šli do nemocnice. Čo najskôr sme dorazili do nemocnice. Bolo ťažké nájsť to správne miesto, kde sa nachádzala. Nate bol celý vynervovaný, ja som bola na pokraji zrútenia. Lare sa mohlo čokoľvek stať. Jej aj Nici a to len kvôli mne. Bolo mi tak hrozne. Joseph ju práve kamsi viezol na vozíku, no hneď ako nás uvidela odvrátila od nás zrak. Bola som rada, že aspoň ona je v poriadku. Joseph nakoniec vyšiel za nami na chodbu.
"Ako jej je?" opýtala som sa hneď.
"Už dobre. Zastavil jej krvácanie, musí sa len zotaviť," odpovedal.
"A malá? Ako sa má Lara?" pýtala som sa ďalej. Nate nemal ani silu niečo sa pýtať. Mala som pocit, že to s ním čím skôr hodí o zem.
"Nemá ešte dobre vyvinuté srdce, pretože je malá. Museli ju dať do inkubátora," odvetil.
"Nie," šepla som a pokrútila som hlavou. "Prosím, povedz mi, že bude v poriadku. Prosím," zúfalo som na neho pozerala. Rozrevala som sa ako malé decko. Lara za nič nemohla a nakoniec si to zlizla najviac ona. Nebolo to spravodlivé.
"To ešte nevedia. Musíme len dúfať," odvetil a šiel si sadnúť na lavičku. Pristúpila som bližšie k Natovi a položila som mu ruku a rameno.
"Bude v poriadku. Určite bude," povedala som mu.
"Daj mi pokoj, Lisa. Choď preč," povedal mi chladne a odstúpil odo mňa. V tej chvíli som vedela, že je na mňa nesmierne naštvaný. Kto by aj nebol? Všetko som to posrala. Všetko, čo sa dalo. Otočila som sa smerom k Josephovi.
"Ako si vedel, že je tu?" opýtala som sa.
"Prišla ku mne. Ja som ju sem viezol," odvetil.
"Povedala ti niečo?" spýtala som sa opatrne. Ak mu niečo povedala o mne a o Natovi, tak skončím na plnej čiare.
"Bola rozrušená a stále hovorila niečo o tom, že sú spolu. Neviem kto, ale rozrušilo ju to. Kde si vlastne bola? Mala si byť s ňou," prísne na mňa pozrel. V tej chvíli som sa musela rozhodnúť. Klamať mu alebo povedať pravdu? Aj tak by sa to čím skôr dozvedel.
"Ja... bola som s ním. Bola som s Natom," odvetila som takmer pošepky.
"Prosím?" podvihol ku mne hlavu.
"Bola som s ním... Ona... hovorila o nás," dostala som to zo seba von. Ten pohľad, ktorým na mňa pozrel bolel rovnako, ako by mi niekto bodol nôž do chrbta. Postavil sa a bez slova odišiel preč.
"Mrzí ma to," zakričala som za ním. Stratila som ho. Aj jeho. V tom momente som ho stratila úplne. A až vtedy som si uvedomila, čo za hovadinu som vlastne spravila. Nechala som si ujsť muža, ktorého som milovala. Zotrela som si chrbtom ruky slzy, ktoré mi stekali po tvári a zamierila som si to do dverí, v ktorých zmizla Nicole. Opatrne som otvorila a vošla som dnu. Bola pri jednom z inkubátorov a plakala. Mierne ku mne natočila hlavu.
"Choď preč," zavrčala cez slzy. Neposlúchla som ju. Prešla som až k nej. Pozrela som sa na ten malý uzlíček. Lara bola taká krásna. Mala celý život pred sebou, musela bojovať. Verila som jej.
"Je krásna," pousmiala som sa. "Nici, ona to nevzdá. Bude v poriadku," povedala som s istotou.
"Čo ak nie?" opýtala sa trpko.
"Bude v poriadku. Určite. Ja jej verím," povedala som. "Nici, mrzí ma to," dodala som.
"Čo? Že si bola s ním alebo že mi umiera dieťa?"
"Oboje. Pozri, ja viem, že to bola blbosť. Ublížila som ti, ublížila som jemu, nechala som si ujsť muža, ktorého milujem, ohrozila som tvoj aj jej nevinný život. Ani nevieš, ako veľmi ma to mrzí. Nikdy sa to nemalo stať," ospravedlňovala som sa jej.
"Ale stalo sa," odfrkla si.
"Viem, že to už nezoberiem naspäť, no ak by sa to dalo, tak by som to spravila. Dnes som šla za ním, aby som to ukončila. Hneď ako si povedala, že ho chceš späť, tak som vedela, že je koniec, Nici. Vy dvaja patríte k sebe. Nežiadam o odpustenie. Chcem len, aby si odpustila jemu. Miluje ťa. Aj keď bol možno so mnou, vždy myslel len na teba. Ty si ho nevidela, ako sa mu rozžiarili oči, keď som mu povedala, že si to šla s Tomom ukončiť, nevidela si ho, keď som mu povedala, že už rodíš. Nici, prosím, daj mu ešte šancu. Nežiadam nič iné, len šancu pre neho."
"Zradili ste ma, ublížili ste mi. Ublížili ste jej," ukázala s plačom na malú Laru.
"Ja viem, zlatko. Ja viem. Ja... len mu daj prosím šancu. Vy traja musíte byť spolu," zopakovala som znovu.
"Miluješ ho?" položila mi ďalšiu otázku.
"Myslím, že ak by som ti odpovedala tak či tak, nebol by v tom rozdiel, nič by to nezmenilo. Ty dobre vieš, koho milujem."
Chcela mi niečo povedať, no v tom mi zazvonil mobil. Volal mi otec. Potiahla som nosom a zodvihla som mu to.
"Lisa, musíš sa vrátiť domov," povedal mi.
"Oci, čo sa deje?" spýtala som sa ho. Znel prestrašene.
"Mama... ona mala autonehodu. Musíš sa hneď vrátiť," oznámil mi a položil. Mama... Bože len to nie.
"Nici, mrzí ma to. Naozaj ma to mrzí, ale musím ísť domov, ja... prepáč a prosím, vezmi Nata späť. Prosím ťa o to," povedala som jej rýchlo a vybehla som von z miestnosti. Hneď sa mi do cesty postavil Nate.
"Čo ti povedala?" opýtal sa ma okamžite.
"Choď za ňou, ja sa ponáhľam. Musím ísť domov, s mamou je zle," vykoktala som mu a bežala som ďalej. Šla som hneď domov, zajednala som si letenky na najbližší let, hodila som narýchlo zopár vecí do kufrov a ponáhľala som sa na letisko. Dúfala som len, že to nebude nič vážne. Mojej matke sa nemohlo nič stať. Nemohlo. Na letisko som prišla presne na čas. Nastúpila som do lietadla a čakala som, kedy budem konečne doma, pri mojej mame. Počas letu sa mi podarilo zaspať. Aspoň na chvíľu som na všetko zabudla. Vedela som, že prísť do Ameriky bola jedna z mojich najväčších chýb. Ak by som tam nešla, nič z toho by sa nebolo stalo. Bola by som doma, s mamou a všetko by bolo fajn. Chcela som vrátiť čas, no nedalo sa to. Bolo toho toľko, čo som pokašlala. Hneď po pristátí som sa nechala zaviesť taxíkom až k nám do nemocnice, kde ležala mama. Vyzerala som ako troska, no bolo mi to jedno. Chcela som byť len pri nej. Rýchlo som si zistila, kde leží a bežala som za ňou na izbu. Otvorila som dvere a prišla k jej posteli. Vyzerala hrozne. Sadla som si k nej a sledovala som ju ako spí. Nemohla som prísť ešte aj o ňu. Musela sa z toho dostať. Nakoniec som pri nej zaspala. Zobudili ma až doktori, ktorí k nej ráno prišli.
"Ako je na tom?" ihneď som si zisťovala podrobnosti o jej stave.
"Sú len malé šance, že to prežije," povedal mi jeden z doktorov a následne na to odišli. Sedela som pri nej a plakala som. Prišiel otec a tíšil ma, no nepomáhalo to. Bolo mi tak hrozne. Nestačilo, že som prišla o sestru, najlepšiu kamarátku, lásku, museli mi brať ešte aj matku?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama