Long Road to Happiness - 27.část

11. února 2014 v 12:00 | Wer |  Long Road to Happiness

27. část

Lisa

Strávila som na nemocničnej izbe ďalšie dva dni, pokým ma otec nezobral násilím domov. Stav mojej matky zostával nemenný. Udržiavali ju pri živote, všetci čakali len na nejaký zázrak, ktorý by nám ju vrátil späť bez väčších následkov. Moja matka nikdy nikomu neublížila, vždy to bola dobrá a spravodlivá žena, ktorá pomáhala iným ako sa len dalo. Nebolo to spravodlivé, nerozumela som tomu. Nikdy som nebola moc pobožná, no v tej chvíli som bola tak zúfalá, že som zašla do kostola v našom meste a pomodlila som sa za ňu. Nezabudla som pritom ani na malú Laru. Nevedela som, či ešte stále bojuje o svoj život tak ako moja mama. Od momentu, keď som odišla z Ameriky som nebola v kontakte s nikým, okrem Julie a tá nič nové nevedela. Zostávalo mi teda len dúfať, že aspoň tá maličká sa nakoniec prebojuje aj do ďalšieho levelu.

"Lisa, mala by si niečo zjesť," povedal mi otec a predložil predo mňa tanier s jeho vynikajúcimi mozzarelovými toastami. Ocko a jeho varenie mi chýbalo. Všetko, čo som vedela navariť, som sa naučila od neho. Už ako malá som veľa času trávila v kuchyni reštaurácie, kde pracoval.
"Vďaka, oci," usmiala som sa a pustila som sa do jedla. Nepamätám si, kedy som vložila naposledy niečo poriadne do úst.
"Volali z ústavu," informoval ma.
"Pýtali sa na mamu?" spýtala som sa. Matka pracovala ako vychovávateľka v jednom ústave s chorými deťmi. To bolo ďalšie miesto, kde som v detstve trávila dosť času. Tam som si pripadalo normálne. Nikto sa ma tam nič nepýtal, bolo tam veľa detí s problémami, takže som tam perfektne zapadla a nevyčnievala som.
"Áno," prikývol. "Lisa, potrebujú niekoho, kto by zaskočil za mamu," oznámil mi.
"Chcú ju nahradiť, kým je v kóme?" zvýšila som hlas. Zaváňalo to podrazom.
"Len kým sa nedá do poriadku. Spýtali sa, či by si to nemohla byť ty," vysvetlil mi. Prekvapene som si ho premerala pohľadom. Ja? Neviem sa postarať ani o rybičky.
"Poznáš to tam, zlatko. Ako malá si tam strávila veľa času a Cristina vravela, že deti ťa poznajú z televízie. Nemusela by si hneď robiť všetko, čo robila mama, ale postupne by si sa všetkému priučila. Viem, že je to narýchlo, ale mama by to tak chcela. Vieš, že jej na tej práci veľmi záleží. Môžeš pomôcť dobrej veci, Lisa," presviedčal ma.
"Nie som si istá, či niečo podobné zvládnem. Je to príliš veľká zodpovednosť," povedala som.
"Skús to, zlatko. Ja ti verím. Zvládneš to. Sľúbil som Cristine, že sa tam zajtra prídeme pozrieť. O siedmej vyrážame," oznámil mi a nechal ma sedieť v kuchyni. Fajn, pozrieť sa pôjdem, ale niečo také nezvládnem. Ako by som aj mohla pomôcť niekomu, keď sa nedokážem vysporiadať s vlastnými problémami?
Tak ako mi otec oznámil, hneď skoro ráno sme nasadli do auta a vyrazili sme. Po pol hodine sme zastali. Tabuľa pri bráne mi oznámila, že sme na mieste. Zhlboka som sa nadýchla a vyšla som z auta. Rozhliadala som sa po okolí a kráčala k budove, kde mala Cristina kanceláriu. Prešli sme po chodníku okolo výbehu pre kone, okolo budovy s izbami, jedálňou a herňou. Ihneď sa mi vrátilo niekoľko spomienok. Často som sa schovávala do stajní, ležala som na sene a užívala som si samotu. Pamätám si, ako som načúvala erdžaniu koní a všetci ma hľadali.
"Spomienky?" opýtal sa ma otec. Prikývla som. Zastali sme pred dverami, otec zaklopal a vošli sme dnu. Takmer nič sa tam nezmenilo, všetko bolo na pôvodnom mieste, možno viac modernejšie, no stále to bolo to isté miesto.
"Enrico, vitaj," usmiala sa na neho Cristina sediaca pri písacom stole. "Lisa," venovala úsmev aj mne. "Tak ste nakoniec prišli," neskrývala svoje nadšenie.
"Prišli sme sa pozrieť ako to tu vyzerá," povedala som.
"Zlatko, ja viem, že je to pre teba veľmi narýchlo a že to nie je len tak, ale veľmi by nám tvoja pomoc pomohla. Všetko ťa naučíme, nemusíš sa ničoho obávať. Pamätám si, že si zbožňovala kone. Mohla by si napríklad pracovať pri nich," navrhla mi.
"Ja... to by bolo dobré, ale musím si to ešte premyslieť," odvetila som.
"Samozrejme, ale čím skôr sa rozhodneš, tým lepšie. Tvoja matka nám tu všetkým chýba. Deti sa na ňu pýtajú."
"Chýba nám všetkým," povedala som. "Mohla by som sa prejsť?" spýtala som sa.
"Nemusíš si pýtať povolenie, Lisa. Aj tak si si ho nikdy nepýtala," pripomenula mi moju neposlušnosť. Prikývla som a nechala som ju, nech sa porozpráva s otcom. Vyšla som von a pomaly som kráčala po chodníku späť. Všímala som si okolie, ktoré mi bolo dobre známe. Hneď som si to namierila do stajní. Vošla som dnu a podišla som k prvému boxu. Otvorila som ho a vbehla som za krásnym hnedákom dnu. Pohladila som ho a potom som sa poobzerala, či niekde neuvidím nejaké sedlo. Potešilo ma, keď som našla všetko potrebné a nakoniec som aj koňa poriadne osedlala. Vyviedla som ho von a vysadla som na neho. V prvom momente mi prišlo zvláštne znovu pozerať na svet z vrchu, no čím dlhšie som na ňom sedela, tým viac sa mi to páčilo. Cítila som sa úplne skvelo, keď som sa slobodne uháňala po priľahlej lúke. Mohla som tam stráviť tak hodinu. Nakoniec som sa vrátila naspäť. Práve keď som zatvárala box, deti vychádzali na prechádzku. Boli tam menšie deti, tri či štvorročné ale i väčšie.
"To je Lisa!" vykríkla blondínka so zapletaným vrkočom. Tipovala som jej tak 16 rokov. Deti sa hneď rozbehli ku mne a obkľúčili ma. To som bola až taká známa?
"Zostaneš sa s nami hrať?" zavesil sa mi na nohu hnedovlasý chlapec. Zostala som mierne v šoku.
"Deti, nechajte Lisu tak," zahriakla ich zrejme jedna z ďalších vychovávateliek.
"To je v poriadku," usmiala som sa na ňu. "Som Lisa," predstavila som sa.
"Ja som Bianca," usmiala sa a vystrela ku mne ruku. Opatrne som jej potriasla rukou.
"Však tu zostaneš s nami?" začali po mne pokrikovať deti.
"Ja... no... ešte neviem," povedala som zmätene. "Nikdy som nič podobné nerobila."
"Zvykneš si. Je to tu super. Aj ja som mala najprv strach," uisťovala ma Bianca. Vyzerala milo. Mohla byť maximálne o štyri roky staršia ako som bola ja. Bolo na nej vidno, že ju práca baví.
"Keď ja si nie som istá. A... mala by som sa vrátiť do Ameriky," povedala som. To bola pravda. Mala som tam dom, auto a takmer všetky svoje veci.
"Je to na tebe, Lisa, ale tieto deti si určite zamiluješ. A oni teba tiež," žmurkla na mňa. "Tak poďte. Zahráme sa na schovávačku," vyzvala deti. Všetky menšie deti sa za ňou ihneď rozbehli, stáť zostali len dve staršie dievčatá.
"Ako sa vám tu páči?" spýtala som sa.
"Je to tu super, ale medzi tými malými je to občas otrava," dostala som odpoveď. "Ocenili by sme niekoho, kto by sa venoval nám a nenútil nás hrať sa na schovávačku."
"Myslíš, že by som postačila aj ja?" opýtala som sa.
"Blázniš? To by bola bomba! Mať za vychovávateľku takú hviezdu."
"Nie som hviezda," nesúhlasila som. "Ale myslím, že si pôjdem pobaliť do Ameriky kufre."

O tri dni som už aj sedela v lietadle a letela som späť do Atlanty. Ako som ja to lietanie neznášala. Ešte sa budem musieť vrátiť domov a už v živote do lietadla nesadnem. Na letisku som si vzala taxík a ihneď som sa nechala odviezť na adresu do domu. Akosi som sa snažila nepremýšľať nad tým, čo spravím, keď doma zastihnem Nicole. Nepotrebovala som si pripravovať žiadne divadlá, Nicole ich rozhodne nepotrebovala. Pobabrala som to a tým, že sa budem stále ospravedlňovať a vysvetľovať aj tak nič nezmením. Vybrala som kľúče z kabelky a otvorila som si dvere. Ihneď som prešla do kuchyne, z ktorej sa ozývali hlasy. Zostala som stáť medzi dverami a zapozerala som sa na Nici a Nata ako sedia pri stole a raňajkujú. V prvej chvíli to bol pre mňa menší šok. Žeby ma naozaj vypočula a vzala ho späť? To by bolo fantastické.
"Ahoj," pozdravila som.
"Ahoj," pozdravil ma Nate a odpil si z kávy. Nicole na mňa len nechápavo pozerala.
"Hm ahoj," zamrmlala a vstala od stola. "Ja idem, nechám vás spolu… hrdličky," zahundrala a odišla preč. Fajn... takže sa stále hnevá.
"Vy dvaja... ehm..." nenachádzala som správne slová.
"Ožral som sa, uchýlila ma na noc, nenávidí ma..." zhrnul Nate.
"Počkaj... takže ste stále na nože, ale prichýlila ťa na noc?" zopakovala som a sadla som si oproti nemu. "Ale to je dobrá správa, Nate," spustila som veselším tónom. "To znamená, že ti to pomaly začína odpúšťať. Ak by to myslela smrteľne vážne, tak by si tu nebol. Ver mi."
"Nepotrebujem tvoje povzbudivé reči," zamračil sa na mňa.
"Dobre... tak... ako sa má Lara?" opýtala som sa.
"Bol som tam včera predtým, ako som sa opil. Je stabilizovaná, ale nechcú ma za ňou pustiť. Len rodina... a Nicole mi tiež nepovie ani slovo," povedal zdrvene.
"Nicole bola vždy silná, ty si silný tiež. Určite to zvládne. Vy to zvládnete."
"Zase tie povzbudivé keci... Už ma to nebaví."
"Fajn... tak ja... idem si zabaliť veci. Nenechaj sa mnou rušiť," odvrkla som a vstala som.
"Hej, Lisa... neurážaj sa hneď," okríkol ma.
"Nie som urazená, len sa chcem upratať, keďže tu nie som vítaná. Aj tak sa musím zbaliť čím skôr," odvetila som.
"Odchádzaš? Natrvalo?" zaujímal sa.
"Musím."
"Nemusíš. Prečo by si musela? Je to tvoj dom. Stále tu na teba čaká veľa pracovných ponúk."
"Nate, nikto ma tu nechce. Ja o tú prácu nestojím. Prišla som o ďalšiu sestru, mne už na ničom inom nezáleží. Aj tak musím byť doma pri matke."
"Ako sa má? Julie spomínala, že mala autonehodu."
"Nechcem sa o tom baviť, pretože sa znovu rozplačem a úprimne, za posledných pár dní som vyronila toľko sĺz, že sa bojím, že mi už z oka nikdy žiadna nevypadne, pretože som si minula všetky zásoby," odvetila som a vyšla som po schodoch hore do svojej izby. Toľko spomienok... valili sa na mňa z každej strany. Radšej som hneď začala baliť, aby som na nič nemusela myslieť. Počula som ako dolu buchli dvere, zrejme Nate odišiel. Zabalila som si všetko oblečenie, potom ostatné drobnosti, z kúpeľne som pobrala všetku svoju kozmetiku, strčila som do kufrov knihy, cédečká a všetko, čo bolo moje. Nakoniec som si nechala fotky, ktoré som mala polepené na stene. Všetky som ich zlepila a vložila do veľkej obálky. Určite sa k ním raz vrátim, len mi to bude trochu trvať. Keď som bola hotová, vonku sa už stmievalo a Nicole stále nebolo. Sadla som si do kuchyne, uvarila som si čaj a čakala som, kým sa vráti. Chcela som jej ešte niečo povedať, možno som sa chcela znovu ospravedlniť pred definitívnym odchodom a opýtať sa jej na malú Laru. Čakala som, medzitým mi volala Julie. Aj za tou som potrebovala ešte skočiť. Potrebovala som jej osobne vynadať za to, že uprednostnila prácu pred vlastnou sestrou. Moja matka mohla kedykoľvek zomrieť a ona sa za ňou neprišla ani len pozrieť. Dlho som tam sedela a premýšľala, no nakoniec som sa dočkala. V zámke zaštrkotali kľúče a Nicole sa vrátila. A zase išlo do tuhého.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama