Long Road to Happiness - 29.část

20. února 2014 v 18:04 | Wer |  Long Road to Happiness

29. část

Lisa

Po rozhovore s Nicole som sa hneď pobrala k Julie domov. Nechcela som sa moc zdržiavať v jej prítomnosti, preto som odišla. Potrebovala som si trochu prevetrať hlavu, nechcela som tie úplne posledné hodiny v Amerike stráviť len v tom dome. Šla som pomaly, takže inak krátka cesta sa pretiahla viac ako na pol hodinovú riadnu prechádzku. Keď som prišla k domu Julie, už bola vonku tma. Prešla som k dverám a zazvonila som. Trvalo asi päť minút, kým mi prišla otvoriť. Pozvala ma dnu, ihneď začala s rečami, ako veľmi ju mrzí, čo sa stalo mame, no ja som na tie jej prázdne slová vôbec nemala náladu.


"To, že si ju neprišla pozrieť si potom vybavíš s ňou," pozrela som na ňu s nezáujmom.
"Mám prácu, Lisa. Nemôžem len tak odísť," obhajovala sa.
"Nič iné, len práca! Nedokážeš si nájsť ani jeden voľný deň, aby si prišla pozrieť svoju zomierajúcu sestru? Bože, uvedomuješ si vôbec, že ona nie je jednou z tých tvojich otrasných postáv, ktoré zabíjaš a oživuješ ako sa ti zachce?" prskala som po nej.
"Takto so mnou nehovor, Lisa!" krivo na mňa pozrela.
"Prečo? Dáš mi padáka? Zabiješ moju postavu? Škoda, že už to urobiť nemôžeš," smiala som sa.
"Mala by si odísť," povedala mi a ukázala rukou smerom k dverám.
"Veľmi rada odídem od osoby, ktorej je prednejší seriál ako vlastná rodina," odsekla som naštvane a pobrala som sa preč. Pôvodne som mala v pláne poveriť Julie predajom môjho auta, no v tej chvíli to nebolo práve najvhodnejšie. Šla som do podniku, ktorý bol kúsok odtiaľ. Sadla som si za bar a objednala som si pomarančový džús. Na nič tvrdšie som nemala chuť. Alkohol bol svinstvo, nepotrebovala som si ničiť život ešte viac a taktiež som si nevedela predstaviť letieť domov opitá. Premýšľala som, keď v tom si ku mne prisadla známa osoba.
"Ian, čo tu robíš?" opýtala som sa ho prekvapene.
"To by som sa mohol spýtať aj ja teba," odvetil a ukázal na môj pohár s džúsom.
"Lúčim sa s týmto životom," odpovedala som s úsmevom.
"Aspoň jedna múdra osoba tu ešte zostala," povedal a objednal si whisky. Chvíľku som sa s ním rozprávala, bolo to znovu také ako pred asi troma mesiacmi, keď sme sa všetci ešte normálne spolu bavili. Nakoniec som ponechala predaj môjho auta na ňom, aj keď som vedela, že má toho sám priveľa, no sľúbil mi, že sa o to postará, rozlúčila som sa s ním a šla som domov... Vlastne do domu, kde som mala svoju batožinu.
V dome bolo ticho, až na televíziu v obývačke. Prešla som do obývačky, kde som na gauči zbadala spať namiesto Nici dve osoby. Najprv som si pomyslela, že je tam Nate a veľmi som sa tomu potešila, no potom som si uvedomila, že to on nie je ani náhodou. Čakala by som všetko, ale to, že do domu znovu dotiahne Josepha, navyše keď som tam bola ja, ma naozaj dorazilo. Vypla som telku a rýchlo som vybehla do svojej izby. Skočila som do postele a hneď som zaspala. Prebudila som sa ráno okolo desiatej. Lietadlo mi letelo až o druhej poobede, takže som stále mala dostatok voľného času. Vyliezla som z postele a dala som si rýchlu sprchu. Obliekla som si na seba úzke čierne rifle, voľnejšie biele tielko, obula som si svoje obľúbené baleríny a zišla som dolu do kuchyne. Otvorila som chladničku a hneď som ju aj zavrela, pretože bola takmer prázdna. Vyžrať Nicole a potom odísť do Talianska by bolo asi dosť hrubé, preto som si naliala džús a vzala som si len jablko. Stála som pri okne, pozerala som do záhrady a jedla som jablko, keď som za sebou začula kroky.
"Nici, skôr ako odídem, potrebovala by som ešte prebrať, čo bude s domom..." začala som po taliansky a pootočila som sa smerom do kuchyne, keď som si uvedomila, že to nie je Nicole.
"Prepáč, ja... myslela som si, že je to Nicole," ospravedlnila som sa a znovu som sa otočila späť k oknu. Čo som mu asi tak mala povedať? Robila som sa, že tam nie som.
"To je všetko, čo mi povieš?"
"Posledné dni uprednostňujem tichú domácnosť," zamrmlala som.
"To sa chceš tváriť, že tu nie som?"
"Ak máš niečo na srdci, tak mi to povedz, možno zareagujem, no ja neviem, čo by som ti mala povedať, takže..."
"Spávala si niekoľko týždňov s mojím kamarátom, kolegom, pričom mňa si od seba neustále odháňala a ty mi teraz hovoríš, že mi nemáš čo k tejto téme povedať? Lisa, myslel som, že k sebe máme bližšie, ale asi som sa mýlil."
"Vážne ti k tomu nemám čo povedať. Mám sa ti ospravedlňovať, prosiť ťa na kolenách alebo čo chceš?" zvýšila som hlas a konečne som sa k nemu obrátila. "Nič z toho nepomôže ani to nevráti späť, tak neviem, čo odo mňa čakáš. Povedala som ti, že ma to mrzí, viac v tejto situácii urobiť nemôžem. Ja viem, že som ťa sklamala, že som ti ublížila, ale už s tým nič nenarobím."
"To máš pravdu. Si to najväčšie sklamanie za celý môj život," šplechol mi do tváre. Tak to bolo na mňa príliš. Mohli ma všetci nenávidieť, myslieť si i hovoriť o mne hocičo, no to, že som bola jeho najväčším sklamaním, bolo pre mňa to najhoršie.
"Snáď ťa poteším. Tvoje najväčšie životné sklamanie už nikdy neuvidíš," nahodila som hraný úsmev. Prešla som popri ňom, vyletela som hore po schodoch a zavrela som sa do svojej izby. Načo mu kaziť deň a zdržiavať sa v jeho prítomnosti? Už ma mal dosť, viac nepotreboval. Sedela som na zemi, opretá o posteľ a hypnotizovala som hodinky na mobile. Nakoniec som si vzala do ruky kúsok papiera a pero. Potrebovala som doriešiť ešte nejaké veci s Nicole:

"Drahá Nicole,
viem, že ma máš plné zuby, preto to nebudem príliš predlžovať. Odchádzam domov, musím byť pri mame, čaká má nová práca. O auto sa postará Ian, v dome môžeš zatiaľ zostať. Verím, že rok bude dosť na to, aby si vyriešila veci s Nathanielom alebo si našla niečo vlastné. Ešte raz sa ti chcem ospravedlniť a budem dúfať v to, že sa nakoniec dá všetko do poriadku. Prajem tebe aj Lare všetko len to najlepšie. Držte sa."

Lisa


Preložila som papier na polovicu a položila som ho na posteľ. Rozmýšľala som, kde jej ho položím, aby ho našla, no v tom mi zazvonil mobil. Bol to otec.
"Ahoj, oci. Akurát som sa chystala pobrať na letisko. Prídeš po mňa?" ozvala som sa.
"Zlatko, ponáhľaj sa. Budeš si musieť vziať taxík, som pri mame," odvetil mi. Podľa jeho tónu hlasu som usúdila, že sa niečo deje, obávala som sa toho najhoršieho, no na to znel až príliš pokojne.
"Oci, čo sa deje?" opýtala som sa nedočkavo. Každá maličká zmena bola v jej prípade dôležitá.
"Lisa, prebrala sa. Chcela by ťa čím skôr vidieť," oznámil mi potešene.
"To je fantastické," rozžiarila som sa. "Budem sa ponáhľať. Pozdrav ju a odkáž jej, že ju veľmi ľúbim."
"Odkážem. Nevieme sa ťa dočkať. Prajem príjemný let, dcérka."
"Ďakujem. O chvíľku som pri vás," povedala som a zložila som. To boli tie najlepšie správy za posledné týždne. Tešila som sa domov o to viac. Ihneď som začala nosiť svoje kufre dolu pri dvere. Nevnímala som svoje okolie, len to, že o chvíľu budem znovu pri svojej mame a doma, kde sa bude všetko len a len zlepšovať. Konečne som na chodbu zniesla posledný kufor. Zavolala som si taxík a čakala som, kým zastaví pred domom. Vybehla som hore a zobrala som do ruky list, ktorý som napísala Nicole. Nakoniec som jej ho chcela nechať v kuchyni na stole, tam by si ho mala všimnúť. Vošla som do kuchyne, položila som ho na stôl a obrátila som sa na odchod, keď som sa zrazila s Josephom.
"Myslela som, že už si odišiel," mierne som sa zatackala a odstúpila som od neho.
"Naozaj chceš takto odísť?" premeriaval si ma pohľadom.
"Ako takto?" nechápala som.
"Uvedomuješ si, že len utekáš?"
"Ja neutekám," pokrútila som hlavou. "Musím ísť domov. Čaká ma tam mama, musím byť pri nej, potrebuje ma. A tiež musím nastúpiť do práce. Keď budem tam, bude to lepšie pre všetkých."
"Lisa, ty to stále nechápeš?" opýtal sa takmer so zúfalým hlasom a pohľadom. Pristúpil bližšie ku mne, ja som automaticky cúvla, no za sebou som mala už len stenu.
"Nechcem, aby sme sa rozišli v zlom. Nechcem, aby sme sa hnevali," povedal a znovu sa o kúsok priblížil.
"Ja sa na teba nehnevám," odvetila som.
"Lisa, obaja dobre vieme, že sme boli rozhádaní predtým ako si..." stíchol, ani to nedopovedal. "Vtedy si sa hnevala ty na mňa."
"Len som bola naštvaná, že si mi tajil takú veľkú vec. Nemalo to zájsť až tak ďaleko."
"Nemalo to takto byť," povedal a sklesnuto zvesil hlavu.
"Pozri, ja sa na teba nehnevám a želám ti všetko dobré do budúcnosti, Joseph, ale už musím ísť. Mama sa dnes prebrala a ani nevieš ako veľmi sa za ňou teším," znovu som sa usmievala.
"Som rád, že je na tom lepšie," tiež sa pokúsil o úsmev. "Tak choď. Vidím na tebe, že sa jej nevieš dočkať," povedal a spravil krok doprava, aby som mohla prejsť.
"Ďakujem. Za všetko," posledný krát som na neho pozrela a prešla som na chodbu. Taxík už stál pred domom.
"Pomôžem ti s tými kuframi?" opýtal sa ma Joseph stojaci vo dverách chodby.
"Nerob si starosti," odvetila som, otvorila som vchodové dvere a začala som všetko nosiť von. Taxikár otvoril kufor na aute a pomohol mi naložiť moju batožinu. Zostávalo mi vrátiť sa po kabelku. Vybehla som hore po schodoch, vzala som ju do ruky, položila som na skrinku kľúč od domu, mne bol na nič a naposledy som sa obzrela dovnútra.
"Uvidíme sa ešte?" spýtal sa ma Joseph.
"Možno niekedy áno," pokrčila som ramenami.
"Budem rád," pousmial sa a podišiel ku mne. Nečakala som to, že by sa chcel rozlúčiť. Tým ma prekvapil. Pre chvíľou som bola jeho najväčším sklamaním za život a odrazu stál pri mne a objímal ma. V jeho objatí mi bolo dobre, vždy mi tam bolo najlepšie, no musela som ísť, pretože taxikár bol nedočkavý a už na mňa trúbil.
"Tak ahoj," odtiahla som sa od neho, aj keď som moc nechcela a cítila som, že ani on mňa nepúšťa príliš nadšene.
"Ahoj," riekol, sklonil sa ku mne a dal mi jemný bozk na líce. Mala som chuť otočiť sa a pobozkať ho poriadne, no bolo by to pre nás oboch ešte horšie.
"Ahoj," šepla som a odišla som. Nasadla som do taxíka a nechala som sa zaviesť na letisko. Tešila som sa na návrat domov, za mamou a mala som taký príjemný pocit, že už bude všetko len lepšie. Potešilo by ma, keby som mala naozaj pravdu. Na letisko som sa dostavila chvíľku pred odletom. Usadila som sa na svoje miesto a pozerala som sa na krajinu pod sebou, keď sa lietadlo zodvihlo do vzduchu. Zbohom Amerika, vraciam sa domov.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama