Long Road to Happiness - 31.část

26. února 2014 v 18:49 | Wer |  Long Road to Happiness

31. část
Lisa

Hneď po pristátí som si rýchlo pozbierala všetku svoju batožinu, chytila taxík a nechala som sa odviezť domov. Hodila som si veci na chodbu, vzala kľúče od auta a ponáhľala som sa do nemocnice. Mama sa prebrala, to bola tá najlepšia správa za posledný mesiac. Tak veľmi som sa tešila, že som do jej izby bežala. Zastala som až pred dverami a vošla som dnu. Práve sa rozprávala s otcom, vyzerala omnoho lepšie ako keď len nehybne ležala a spala, nič ani nikoho nevnímala.
"Lisa," otočil sa na mňa otec a usmial sa. Prešla som k matke a sadla som si na stoličku vedľa postele.
"Zlatko, si tu," riekla slabým hlasom.

"Som tu, mami. Som tu," zatriasol sa mi hlas. Ako veľmi mi chýbala a ako moc som sa o ňu bála.
"Lisa, neplač," povedala a stisla mi ruku.
"Som len rada, že si zase medzi nami. Veľmi si mi chýbala. Nemala som tu nikoho, len otca," potiahla som nosom.
"A čo Nicole? A Julie, tvoji kolegovia a ten roztomilý Brit s tým úžasným úsmevom," pozrela na mňa. Samozrejme. Nebola by to moja matka, keby si po prebratí z umelého spánku ako prvé nespomenie na mojich kolegov a na Josepha s jeho dokonalým úsmevom.
"To je minulosť, mami. Všetko je to minulosť. Teraz sme už len my traja," odvetila som a pozrela som aj na otca.
"Lisa, čo sa stalo? Vyzeráš smutne a ustarostene."
"Mami, to je v poriadku. Amerika nevyšla, ale hlavné je, že ty si v poriadku. Spomínal ti ocko, že som vzala tvoje miesto? Keď sa zotavíš, budeme tam spolu," usmievala som sa na ňu.
"To je skvelé, Lisa. To miesto si milovala. Určite si ťa deti zamilujú," opätovala mi úsmev.
"Lisa, musíme mamu nechať odpočívať. Prídeme za ňou zase zajtra. Aj ty si potrebuješ oddýchnuť a vybaliť si veci," ozval sa otec. Prikývla som. Mal pravdu, mama potrebovala odpočinok a rovnako tak aj ja. Ráno som totižto mala prvý pracovný deň. Rozlúčila som sa s mamou a s otcom sme sa vrátili domov, kde som si hneď začala vybaľovať svoje veci. Trvalo mi to dlhú chvíľu, až som nakoniec vyčerpaním padla do postele a prebrala som sa až ráno, keď ma prišiel zobudiť otec. Dala som si rýchlu sprchu, obliekla som si na seba rifle, biele tielko, cezeň som si prehodila kockovanú modročervenú košeľu a zišla som dolu na raňajky, ktoré boli pripravené ako pre kráľovnú.
"Ani nevieš, ako mi tvoje dobroty chýbali," priznala som sa otcovi.
"Vyzeráš naozaj biedne, zlatko. Jedla si tam vôbec? Alebo si sa stravovala len v rýchlom občerstvení?" prísne na mňa pozeral.
"Využívala som všetky tie veci, ktorým si ma naučil a ver mi, že nikto nikdy nič tak dobré ešte nejedol. Doma som mala stále prázdnu chladničku, čo som jedlo nosila Julie, Josephovi aj všetkým chalanom v práci," zasmiala som sa. Spomenula som si ako som sa vždy trepala s niečím pod zub na natáčanie, vždy ma obklopil Ian, Daniel, Nate a Paul a zjedli mi všetko, čo som si priniesla. Nemohla som zabudnúť na to, ako som sa o jedlo delila s Josephom. Navzájom sme sa kŕmili. Keď som skôr skončila v práci, šla som domov, niečo som navarila a on potom prišiel ku mne a spoločne sme sa navečerali. Ale to bolo tak dávno. Akoby pred dvadsiatimi rokmi.
"Som rád, že som si ťa tak dobre vycvičil," usmial sa na mňa a položil predo mňa pomarančový džús. "Lisa, niečo ti zabalím na cestu, lebo prídeš neskoro," ukázal rukou na nástenné hodiny. Mal pravdu, bol najvyšší čas vyraziť. Vypila som džús, zobrala som si balíček, ktorý mi prichystal a bežala som do auta. Cesta mi ubehla celkom rýchlo. Zašla som autom až do dvora a zaparkovala pred kanceláriou Cristiny.
"Ahoj, Lisa," zakývala mi Bianca, ktorá sa práve niekam ponáhľala. Odkývala som jej a šla som do kancelárie. Cristina sedela za svojim stolom a niečo ťukala do počítača.
"Tak som tu," prehovorila som. Podvihla hlavu a usmiala sa na mňa.
"Vitaj v novej práci, Lisa," privítala ma.
"Včera sme boli za mamou, prebrala sa, takže sa vráti, keď sa zotaví," oznámila som jej.
"To je skvelé, zlatko. Ale teraz si tu ty, takže tu mám pre teba hneď aj prvú úlohu," spustila.
"Počúvam," prikývla som. Nervózne som prestúpila z nohy na nohu. Moja prvá veľká úloha. Dúfala som, že to nebude nič náročné.
"Včera nám priviezli nové dievča. Volá sa Elena, má 17. Zaplietla sa so zlou partiou a dala sa na drogy. Odvykačka bola zdá sa úspešná, no pred dvoma týždňami ušla z domu a opila sa do bezvedomia. Od jej prebratia sa v nemocnici neprehovorila ani jediné slovo," vysvetlila mi Cristina. Chudák dievča. Vôbec som jej jej osud nezávidela. Určite na také veci mala dôvod, no drogy som nikdy tak celkom nechápala. Ak niekto občas fajčil alebo pil, tak dobre, ale drogy... To skrátka nie.
"Mám ísť za ňou?" opýtala som sa, lebo som celkom nechápala, čo odo mňa Cristina chce.
"Myslím, že by si ju mohla navštíviť. Možno by ste sa mohli skamarátiť. Ani ty si moc nehovorila, keď si bola malá. A taktiež si sa schovávala v stajniach, rovnako ako ona."
"Kde ju nájdem?"
"Izba číslo 23," oznámila mi. "Vyjdeš z kancelárie, pôjdeš doprava a..." začala ma navigovať, no prerušila som ju. Stále som vedela, kde to je.
"Trafím aj sama. Tak ja teda idem," povedala som a otočila som sa k dverám, no ešte ma zastavila.
"Lisa, myslím, že by bolo dobré, ak by si tu na istý čas zostávala aj cez noc. Aj tvoja matka tu niekedy prespávala a možno by si si tak vybudovala lepší vzťah s deťmi."
"Porozmýšľam o tom, no asi budem musieť doma pomáhať mame."
"Je to len návrh, Lisa. Ale budem rada, ak ťa tu budem vídať čo najčastejšie."
Prikývla som a vyšla som von. Ďalšie sťahovanie? Ale neznelo to tak zle. Možno by mi to prospelo, no najprv som sa musela poradiť s otcom a mamou, či ma nebudú doma potrebovať. Prešla som po chodníku a zamierila som si to do hlavnej budovy, kde boli izby, jedáleň, herňa a podobné miestnosti, ktoré využívali väčšinou deti. Kým som sa dostala až na chodbu s jej izbou, stretla som ďalšie dve vychovávateľky a niekoľko detí, ktoré sa zberali na raňajky. Veľa vecí sa tam nezmenilo. Všetko bolo viac-menej po starom, všimla som si len vymenený koberec na poschodí s izbami. Prešla som až na koniec, pri predposlednú izbu s číslom 23. Zaklopala som a vstúpila som dnu. Rýchlo som pohľadom prebehla po izbe a nakoniec som zastala na posteli. V kúte sa krčilo hnedovlasé dievča a pozeralo do zeme.
"Ahoj," pozdravila som ju. Podvihla hlavu, no nepovedala ani slovo. Znovu sklopila zrak a nevšímala si ma. Prešla som až k posteli, pričom som si pozerala zariadenie izby. Všetko stále to isté, staré ako pred takmer dvadsiatimi rokmi.
"Ja som Lisa," predstavila som sa. "Ty si Elena, však?" opýtala som sa s úsmevom. Nejako som ani nevedela, čo mám robiť, no mala som pocit, že ak budem milá, tak by to mohlo fungovať. Elena mi nevenovala ani štipku pozornosti. Preplietala si prsty na ruke a ignorovala ma. Prisadla som si k nej na posteľ a obzrela som si ju zblízka. Bola pekná, naozaj pekná. Mala lesklé dlhé hnedé vlasy, ktoré mala vypnuté. Modré oči boli dominantou jej tváre. Oblečené mala naozaj drahé belasé šaty bez ramienok. Určite pochádzala z bohatej rodiny.
"Dnes som tu prvý deň. Čo povieš, ak by sme šli na raňajky spolu?" navrhla som jej. Zase žiadna odozva. Povzdychla som si a na chvíľu som zostala len tak mlčky sedieť, pričom som premýšľala ako pokračovať.
"Vieš, v mojej starej práci sme mali Elenu tiež," vypustila som zo seba. "Len včera som sa vrátila z Ameriky..." pokračovala som ďalej. "Doma je najlepšie. Máme tu krásnu prírodu, dobré jedlo a..."
Elena sa zrazu zodvihla a prešla k oknu. Tým, že mala odhalenú vrchnú časť chrbtu, všimla som si jej tetovanie nad pravou lopatkou, ktoré sa tiahlo až ku krku. Jednoduchá púpava, z ktorej sa vznášali semiačka a ku koncu sa menili na vtáky.
"Máš len 17. To ti rodičia dovolili?" nechápavo som sa spýtala. Otočila sa ku mne a pretočila očami.
"Ja ťa nesúdim, len mi je zvláštne, že v dnešnej dobe sa takéto veci objavujú už u tak mladých dievčat. Náhodou, mne sa to páči. Je krásne. A je vidieť, že by si chcela byť asi ako tie vtáky aj ty. Slobodná, nezávislá od ostatných, len tak si slobodne lietať a užívať život..."
Elena sa odvrátila a zadívala sa von oknom. Vstala som a podišla som k dverám.
"Aj ja som si chcela nejaké dať spraviť, no zatiaľ som sa k tomu neodhodlala. Mám strach. Strašne sa mi páči tetovanie, ktoré má Joseph, môj bývalý kolega a kamarát. Vlastne by sa v tom jeho a tvojom našli podobné znaky a posolstvo. Presviedčal ma, aby som sa k tomu odhodlala, ale stále mám strach," priznala som so smiechom. "No... tak ja teda pôjdem. Ak by si chcela, príď za mnou. Budem v jedálni a ak nie, tak v stajniach. Mohli by sme sa potom previezť, ak budeš chcieť. Hocikedy môžeš za mnou prísť. Budem rada. Zišla by sa mi tu nejaká kamarátka," dodala som a opustila som jej izbu. Bola som zvedavá, čo sa jej stalo. Vyzerala stratene, no zároveň som z nej cítila niečo také dobré a milé. Trochu mi to pripomenulo naše začiatky s Nicole. Tá za mnou doliezala a nakoniec ma zlomila. Rozhodla som sa zastaviť sa v jedálni. Ani tá sa vôbec nezmenila. Dokonca som spoznala jednu kuchárku, ktorá vydávala jedlo. To miesto potrebovalo zmenu a celkom veľkú. Vnútrajšok bol hrozne starý a miestami až desivý. Posadila som sa pri jeden voľný stôl a sledovala som ako to tam ráno chodí. V jedálni bolo už približne 15 detí. Sedeli pri stoloch porozdeľované pravdepodobne podľa veku po štyroch. Pri jednom stole sedeli 4 malé asi tak 4 až 5 ročné dievčatká, pri ďalšom 4 chlapci v rovnakom veku. Pri dievčatách stála Bianca a pri chlapcoch ďalšia vychovávateľka. Pri treťom stole boli traja chlapci a jedno dievča okolo 10 rokov a nakoniec bol stôl, kde sedeli dve staršie dievčatá, s ktorými som sa už zoznámila v deň návštevy. Bianca sa pozrela mojím smerom a všimla si ma. Niečo povedala deťom a prešla ku mne.
"Ahoj. Tak ako to ide?" opýtala sa s milým úsmevom.
"Zatiaľ som nedostala žiadnu veľkú úlohu, takže v poriadku," nesmelo som sa usmiala. "Bola som za Elenou, priviezli ju včera. Zaujímalo by ma, prečo robí veci, ktoré robí," zamyslela som sa.
"Nuž, každý má na svoje správanie nejaké vysvetlenie. Verím, že na to prídeš a nakoniec ju dostaneš späť k svetlu."
"Ja? Pravdepodobne by som bola na rovnakej ceste ako ona, keby som nemala takých skvelých rodičov a priateľku, ktorá ma zachránila. Nie som si istá, či jej dokážem pomôcť," spustila som dolu kútiky pier. Na také veci ja nemám.
"Ale skúsiť to môžeš," žmurkla na mňa. "Musím sa vrátiť za tými drobcami. Čo keby si skočila za Vivianou a Ysabel," pozrela k najstarším dievčatám. "Už sa na teba pýtali," dodala a odbehla späť k jej stolu.
"Tak fajn. Veď ma nezjedia," vypustila som vzduch z pľúc a prešla som k ich stolu.
"Ahojte. Môžem si prisadnúť?" spýtala som sa neisto.
"Samozrejme," súhlasili okamžite.
"Ktorá z vás je Viviana a ktorá Ysabel?"
"Ja som Viviana," vyhlásilo dievča so zapletaným vrkočom.
"Tak ty budeš Ysabel," pozrela som na čiernovlásku. Prikývla a slabo sa usmiala. Chvíľku sme sa rozprávali. Zistila som, že Ysabel o týždeň odchádza domov. Mali nejaké problémy s otcom, no blížil sa rozvod, takže sa mohla bezpečne vrátiť k svojej matke. Bola som rada, že jej to dopadlo dobre. Neviem, čo by som robila, ak by som mala takého hrozného otca ako ona. Nikdy by som nezbila vlastné deti. Žiadne deti. Viviana si prešla školskou šikanou. Jej rodičia si to všimli až vtedy, čo nechodila do školy cez dva týždne. Nakoniec ju poslali k psychologičke a tá jej odporučila nejaký čas stráviť u nás. Obe mali len 16 a už mali taký komplikovaný život.
"Aký je program na dnes?" spýtala som sa. Nejako som si to ešte nestihla zistiť.
"Teraz nám začne škola. V podstate tam nič nerobíme, ale musíme tam chodiť. Väčšinou sa starajú o tie malé deti a my dve len sedíme a listujeme si v nejakých knihách. Potom bude obed, nejaké prechádzky, voľno, večera, ak nám dovolia môžeme si pozrieť niečo v telke a o deviatej máme večierku," zhrnula mi Viviana. Prečo ju vôbec šikanovali? Veď bola taká milá a veľmi priateľská.
"Ja asi skočím za Cristinou. Potrebujem doriešiť ešte nejaké veci," skonštatovala som na záver a vstala som od ich stolu. O chvíľu sa aj tak mali premiestniť do miestnosti, ktorá slúžila ako trieda.
"Môžeme za tebou potom prísť?" opýtala sa Viviana.
"Keď budeme mať voľno," dodala Ysabela.
"Ak budete chcieť," súhlasila som. Pozdravili ma a ja som sa pobrala na cestu do kancelárie. Už som bola takmer tam, keď mi zazvonil mobil. Volala mi Nicole, čo ma dosť prekvapilo. Zastala som a zodvihla som.
"Lisa, to som ja Joseph," ozvalo sa na druhej strane.
"Ty? Ale prečo mi voláš z jej mobilu?" nechápala som. "Stalo sa Nici niečo?" ihneď som pomyslela na to najhoršie. Určite nevolal len tak pre nič za nič.
"Mal som pocit, že mne by si to možno ani nezodvihla. A áno, niečo sa stalo."
"Čože? Čo sa stalo?" spanikárila som.
"Len pokoj, Lisa. Nejde o nič vážne, len ju napadla jedna žiarlivá sestrička z nemocnice," informoval ma.
"Prosím? Ako ju mohla napadnúť sestrička z nemocnice?" nechápavo som zopakovala.
"Nuž, Nate má naozaj veľkú fanúšikovskú základňu."
"Okej... No... Som v šoku," priznala som sa. Oprela som sa o stenu a chvíľku som to predýchavala. "Ale bude v poriadku, že? Ako sa má?"
"Bude v poriadku, len som myslel, že by si to mala vedieť. Viem, ako ti na nej a všetkom, čo sa jej týka záleží."
"Áno. Som rada, že si mi zavolal. Ďakujem ti, Joseph," povedala som úprimne.
"Rado sa stalo. Som rád, že ťa počujem. Ako sa máš?"
"Mama sa má dobre. Prvý deň v novej práci... Zatiaľ to ujde, uvidíme neskôr. No ja už musím ísť... Pozdrav Nicole, nech sa dá čo najskôr do poriadku a nech tej sestričke nakope zadok."
"Odkážem jej to," zasmial sa. "Tak sa maj, Lisa."
"Aj ty. Ahoj," ukončila som náš rozhovor. Keď som znovu počula jeho dokonalý hlas, mierne ma to rozrušilo. Nechápala som, prečo je zrazu zase taký milý. Bože, bolo to ešte horšie, akoby sa so mnou nebavil vôbec a nenávidel ma. Vzdychla som si, vložila som si mobil do vrecka džínsov a šla som za Cristinou, aby som vedela, čo ma čaká najbližšie dni.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kath Kath | 2. března 2014 v 20:19 | Reagovat

Celé je to dokonalé . Chvilku jsem to četla na blogu Wer a pak jsem na to neměla čas a teď jsem to tu zase viděla tak jsem dočetla ty kapitoly co jsem zameškala ( zas tak moc jich nebylo asi 5 ) :-) A od té doby jak se to celé posralo je to teď dobrý a doufám že se ty vstahy zase o něco víc zlepší :-) . PS : Taky doufám že tý potrhlý sestřičce Niki nakope prdel a Nate by mohl pomáhat  :3 :-D

2 Ellie Ellie | Web | 2. března 2014 v 20:51 | Reagovat

[1]:Děkujeme, nás s Wer moc těší, že se to líbí. No snažíme se to pomalu lepit dohromady a ty problemý řešit, tak snad už nic mo zlého nebude.. ;-)  ;-) a co se týká sestřičky, na tu ještě řada dojde :-D  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama