Long Road to Happiness - 7.část

5. února 2014 v 18:00 | Wer |  Long Road to Happiness

7. část

Lisa

Chlad sa začal pohrávať s mojimi nohami a to bolo to, na čo som sa prebudila. Chcela som sa poriadne prikryť, no akosi som nemohla, pretože prikrývky zrazu nikde nebolo. Ospalo som sa porozhliadla okolo seba a hneď sa mi všetko začalo vyjasňovať. Vedľa mňa si spokojne odfukoval Joseph, samozrejme aj s celou mojou prikrývkou. Pozrela som na hodinky na nočnom stolíku a usúdila, že vracať sa k spánku je úplne zbytočné. Budík mal zvoniť o päť minút. Vzala som si čisté oblečenie a zaliezla do kúpeľne, dúfajúc, že dokedy si dám sprchu a spravím zo seba človeka, môj úžasný kolega sa stratí. Avšak, dúfala som márne. Keď som sa po trištvrte hodine vrátila, stále bol v izbe. Sedel na posteli a striehol na kúpeľňové dvere.

"Ahoj," pozdravil s dobrou náladou. Aspoň niekto ju mal.
"Ahoj," odvetila som sucho a začala som hľadať svoju kabelku. Robila som sa, že tam nie je. To bola taká moja špecialita- nevšímať si okolo seba ľudí. Veď o čom som sa s ním mala rozprávať? Mala som sa usmievať ako slniečko a bozkávať mu nohy za to, že mi v noci držal hlavu nad záchodom? Zrazu sa objavil za mnou a zozadu ma objal. Jeho pery sa ihneď presunuli k môjmu krku. Hneď som začala panikáriť. Vytrhla som sa mu a škaredo na neho pozrela.
"Nedotýkaj sa ma, dobre?" štekla som.
"Lisa, len pokoj. Nešlo to povedať jemnejšie?"
"Nechápem, čo tu stále robíš. Mohol by si odísť?" opýtala som sa. "Dobre, včera si mi pomohol, aj keď od teba nikto žiadnu pomocnú ruku nežiadal, ale tým to končí. Chcem, aby si odišiel."
"Dopekla, čo máš za problém?" zazrel po mne.
"To ja som ten problém. Prosím ťa, nerieš to. Vykašli sa na mňa. Bude to tak lepšie. Uvidíme sa v práci."
"Lisa, čo sa deje? Súvisí to s tým, čo si mi včera povedala? Ak máš nejaký problém, tak sa mi zver a ja sa ti pokúsim pomôcť," povedal. Zahnal ma do kúta a zadíval sa mi do očí. Ten pohľad vo mne topil všetok ľad. Stačili tri sekundy a ja by som mu povedala aj aké ponožky som mala minulý týždeň. Ale nemohla som. Bol to čisto môj problém. Radšej som uhla zrakom a čakala, kedy ho to prestane baviť. Priblížil sa ešte o čosi viac a pohladil ma po ruke. Najprv po jej chrbte a potom postupoval vyššie. Znovu som sebou trhla a pevne privrela oči.
"Prosím, nedotýkaj sa ma," šepla som takmer nečujne. Nikto sa ma nesmel dotýkať. Len ja. Pamätala som si na časy, keď ma nemohla chúďatko Nici ani len objať. Po istom čase som trochu zvoľnila, ale aj tak som stále mala určité pravidlá. Každý, kto ma poznal, teda presnejšie Nicole a moji rodičia vedeli, že sa ma nesmú dotýkať.
"Prečo nie?" opýtal sa a prešiel mi palcom po tvári.
"Nerob to, prosím," šepla som znovu. Nezniesla som to. Aj keď som veľmi chcela, nemohla som.
"Lisa..."
Podvihla som zrak a konečne som sa na neho pozrela. Chytila som ho za ruku, ktorá spočívala na mojej tvári a zložila ju dole.
"Žiadne dotyky, pokiaľ ťa o to sama nepožiadam. Mohol by si to prosím rešpektovať? Je to pre mňa veľmi dôležité, Joseph."
V jeho očiach sa zračil zmätok a sklamanie, no prikývol a dal mi pokoj.
"Neber to osobne. Ja len..." Chcela som mu to vysvetliť, no načo? Nikdy som nikomu nič nevysvetľovala, tak prečo by som jemu mala? Je to len môj kolega. Nič viac. Moje problémy by som mu na nos vešať nemala, tak prečo som to tak veľmi chcela?
"Môžeš použiť kúpeľňu. Idem zobudiť Nicole a spravím raňajky. Budem dolu," oznámila som mu a nechala som ho vo svojej izbe. Zišla som po schodoch a zviezla som sa na zem. Oprela som sa o stenu a zavrela oči. Potrebovala som vzduch. Cítila som sa, akoby ma chcelo moje vnútro zadusiť. Prečo som sa cítila tak hrozne? Prečo to s ním bolo iné? Po chvíľke som vstala a vykročila som do kuchyne, pretože po tej uplynulej noci si moje hrdlo žiadalo čistú vodu a dobrú tabletku. Prechádzala som okolo obývačky, keď som si všimla, že Nicole spí tam. Bolo mi to zvláštne, preto som hneď prešla za ňou. Na zemi sa povaľovala prázdna fľaška od nejakého alkoholu. Niečo z nej bolo rozliate po koberci, no to ma v tej chvíli trápilo najmenej. Nicole...vyzerala hrozne. Mala dobitú tvár, niekoľko modrín, natrhnutú peru. Na sebe mala len uterák a župan. Kľakla som si vedľa sedačky na kolená a zohla sa k nej.
"Nicole," oslovila som ju a jemne ňou potriasla. Nereagovala. Zľakla som sa, že nedýcha. Rýchlo som jej skontrolovala pulz, no našťastie som nejaký nahmatala. S úľavou som si vydýchla, že je aspoň na žive, no strašne som sa o ňu bála. Preboha, čo sa jej len prihodilo?
"Nici, no tak vstávaj!" potriasla som ňou znovu, silnejšie. Môj hlas naberal na zúfalosti. Mierne sebou cukla, no spala ďalej.
"Nicole!" takmer som zakričala a vytiahla ju do sedavej polohy. Konečne sa prebrala. Zapozerala sa na mňa a jej oči sa ihneď začali plniť slzami.
"Si v poriadku? Zlato, čo sa stalo? Prosím, povedz mi to," povedala som jej.
"Lisa," zatiahla plačlivo. Bola na tom hrozne. Rýchlo som ju objala a pohladila po chrbte.
"Povedz mi, čo sa ti stalo."
Odpovede som sa nedočkala. Zložila si hlavu na moje rameno a rozplakala sa.
"Už je dobre, Nici. Nemala som ťa nechávať samu. Mala som zostať s tebou. Prepáč mi to," ospravedlňovala som sa jej. Nevedela som, čo sa jej síce stalo, no ak by som ju nenechala samu v tom bare, možno by to dopadlo inak. Mala som zostať s ňou.
"Ublížil by aj tebe," vydala zo seba prvú súvislú vetu.
"Kto? Kto ti ublížil?" vyzvedala som. Chcela som toho hajzla zabiť. Toto mojej kamarátke robiť nemal.
"Nikto," odvetila a odtiahla sa odo mňa.
"Keď budeš pripravená, tak mi o tom porozprávaš, dobre? Ale hovorím ti, že keď sa mi ten sviniar dostane pod ruky, tak ma zavrú na doživotie. Ako ti niekto mohol toto urobiť?"
"Mohla by si mi priniesť vodu a nejakú tabletku? Príšerne ma všetko bolí," smrkla. Prikývla som a zbehla som jej po vodu aj s tabletkou.
"Dnes zostanem s tebou," povedala som a odhrnula som jej neposlušné vlasy z tváre.
"Chceš neprísť hneď v druhý deň?" ozvalo sa od dverí. Otočila som sa na Josepha. Opieral sa o dvere, so založenými rukami.
"Povieš Julie, že nemôžem?" spýtala som sa ho.
"Zavolaj jej sama. Nechcem jej prísť do rany, pretože si svoj život aj prácu vážim."
"Prečo sa všetci správate, akoby bola zlá kráľovná?" nechápavo som pokrútila hlavou. Vstala som a prešla som k nemu. Pokynula som mu hlavou a prešla som do kuchyne. On ma nasledoval.
"Čo by si si dal na raňajky?" opýtala som sa a otvorila chladničku. No... moc na výber teda nemal.
"Nechaj to tak. Radšej mi vysvetli, čo sa tu deje," povedal ostro a zabuchol chladničku.
"Našla som ju v takomto stave. Neviem, čo sa jej stalo, ale toto nenechám len tak. Musím zostať s ňou. Je to moja najlepšia kamarátka, moja sestra. A ja som ju včera nechala v bare a stalo sa jej toto."
"Chápem, ale Julie nebude nadšená."
"Ja si to s ňou vybavím," povedala som. Čo mi môže spraviť? Nakričí na mňa? Vyhodí ma? Je mi to jedno. Nicole je prednejšia ako to blbé natáčanie.
"A teraz mi povedz, čo sa deje s tebou," začal znovu.
"Ja sa mám fajn. Toto som ja, Joseph. Toto je môj úžasný život už dlhé roky, tak to prosím nechaj tak. Som v pohode, dobre?"
"Toto nie je v pohode, Lisa," pokrútil hlavou.
"Nič o mne nevieš, tak ma nerieš."
"Ale ja to chcem riešiť. Chcem riešiť teba, nás..."
"Najprv si daj do poriadku to, čo máš so svojou priateľkou a potom môžeš začať riešiť mňa," odsekla som mu. Potrebovala som nutne zmeniť tému, obrátiť to na niečo iné. Jednoducho som to potrebovala otočiť na niečo iné, pretože moje problémy boli len moje problémy. Nepotrebovala som sústrediť všetku pozornosť len na mňa. Preto som to otočila proti nemu. Nebola som si istá, či vôbec nejakú priateľku má, ale tak keď som si ho skromne prezrela, usúdila som, že určite nie je sám.
"Tak o toto ide? Ide o Persiu? To preto si taká?" spýtavo nadvihol obočie. Takže mal priateľku. A chcel si začať so mnou. To ma sklamalo.
"Sme kolegovia. Nie si môj kamarát, rodina ani psychológ, takže som s touto témou skončila. Nemyslíš si, že ak by som chcela, tak by som sa ti zverila?"
Teda... chcieť som chcela, ale niečo ma brzdilo. Predsa len, dusiť to celé tie roky v sebe bolo neznesiteľné. No mohla som mu veriť? Mohla, ale... Mlčanie bola istota, moja súčasť.
"Chápem. Mal by som ísť," sklopil nahnevane hlavu.
"Joseph, neber to osobne. Toto som ja. Iná som nebola ani nebudem. Čas to trochu zlepší, ale aj tak to nebude to pravé," upozornila som ho.
"Keď vravíš," odvetil a otočil sa na odchod. Dopekla, nechcela som, aby sa na mňa nahneval. Výnimočne som to nechcela, ale nebol čas niečo riešiť. Aby všetko pochopil by som potrebovala minimálne týždeň a ten som rozhodne k dispozícii nemala. Potrebovala som sa vrátiť za Nicole, pretože to, čo sa jej stalo nebolo vôbec normálne. Šla som za ním a vo dverách som ho ešte chytila za ruku a zastavila ho. Prekvapene na mňa pozrel.
"Pochop, nemôžem tu teraz Nicole nechať samu. Julie si bude musieť poradiť aj bezo mňa."
"No to neviem..."
"Ja... raz ti to možno vysvetlím. Potrebujem čas," vrátila som sa k nášmu problému.
"Mám tvoje slovo?"
"Aj kebyže ti niečo sľúbim, tak to nemusím dodržať, pretože nie som práve z tých, ktoré svoje sľuby dodržujú. Ale vynasnažím sa, pretože... ti to dlžím. Vďaka, že si sa o mňa včera postaral."
"Tak ahoj," dodal sucho a odišiel k svojmu autu. Hneval sa! Nebola som moc nadšená, no chápala som to. Ale aj tak som mu predsa povedala viac, ako bolo u mňa zvykom. Cítila som sa ako by bola moja osobnosť rozdelená na dve časti. A to sa ešte nikdy nestalo. Nikdy sa nestalo, že by aspoň maličký kúsok mňa potreboval pomoc a pochopenie. Vždy som v sebe tie najväčšie nočné mory dusila. Pozerala som sa ako odchádza a potom som zabuchla dvere silnejšie, ako bolo nutné. Vrátila som sa za Nicole a šla som radšej riešiť ju, pretože zaoberať sa všetkými tými otázkami, ktoré mi plávali hlavou by som nezvládla. Nechcela som sa vracať do minulosti. Už nie.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama