Long Road to Happiness - 33.část 1/2

2. dubna 2014 v 19:29 | Wer |  Long Road to Happiness

33. část 1/2
Lisa

Prešli takmer dva týždne, čo som prevzala matkinu prácu. Prvé štyri dni boli najťažšie. Kým som si zapamätala všetky svoje povinnosti, nosila som si so sebou zápisník, v ktorom som mala všetko spísané, aby som na niečo nezabudla. Zober deti na raňajky, uprac triedu, postaraj sa o kone, zájdi za Elenou, pomôž pri príprave večere... Cristina ma nešetrila. A keďže sa mame darilo naozaj dobre a otec si vzal v reštaurácii voľno, ja som sa čiastočne presťahovala do ústavu. Dostala som vlastnú izbu, ktorá síce vyzerala hrozne, ale povedala som si, že to nejako zvládnem. Čím viac som chodila po zákutiach, tým viac som si všímala nedostatky, ktoré bolo potrebné odstrániť. Čudovala som sa, že to tam vlastne všetko stále funguje.

V jeden večer som zašla za Cristinou a všetko som s ňou prebrala. Nakoniec z nášho rozhovoru vzišla myšlienka veľkej rekonštrukcie. A to bola ďalšia vec, ktorú som mala na starosti ja. Postarať sa o návrhy zmien, získať spoľahlivých ľudí, ktorí by nám pomohli a hlavne nejakých sponzorov, aby nám to vyšlo s financiami. Je pravda, že ja som nejaké peniaze mala za natáčanie a akcie, ale tie by pokryli maximálne polovicu prerábky. Preto som musela vymyslieť niečo nové a naozaj výnimočné.
Okrem premýšľania nad rekonštrukciou som neustále myslela na Elenu. Stále odmietala opustiť svoju izbu. Ale robili sme menšie pokroky. Nosila som jej jedlo, ktoré som sama pripravila, pretože áno, bola som naozaj fajnová a tá kuchyňa sa veruže s mojou alebo ockovou nedala vôbec zrovnávať. Bola som prekvapená, keď vždy všetko zjedla, dokonca som si jeden krát našla na prázdnom tanieri papierik s krásnym srdiečkom. O to viac som chcela, aby so mnou hovorila. Pozorovala som ju, sledovala som ju, ako z okna pozerá na kone a dúfala som, že sa mi čoskoro otvorí. Nakoniec sa ľady prelomili. Prišla za mnou do stajne a spoločne sme si zajazdili- avšak stále bez slov. Ale bol to pokrok, ktorý ma naozaj veľmi tešil. Zbližovala som sa aj s ostatnými deťmi a na Ameriku som ani nepomyslela.
Jedného dňa som bola v kuchyni, pretože hlavná kuchárka ochorela a jej pomocníčka sama veci nestíhala. Musela som vstávať strašne skoro ráno a keď som schádzala do kuchyne, otvorili sa dvere na Eleninej izbe.
"Môžem ísť s tebou?" spýtala sa ma. V prvej sekunde som zostala šokovane stáť a nevedela som, čo jej mám povedať. Nakoniec som len s úsmevom prikývla a vzala som ju so sebou. Patricia, pomocníčka v kuchyni musela tiež nečakane odísť, takže sme zostali na prípravu obedu len my dve.
"Pomôžeš mi?" opýtala som sa Eleny. Prikývla a prešla ku mne. "Tak si zober zeleninu a začni ju čistiť," povedala som jej. Neodvrávala, všetko poslušne a dôkladne pripravila.
"Pôjdeme sa dnes večer prejsť? Našla som jedno krásne miesto, odkiaľ sa dá pozorovať západ slnka. Je to tam úžasné. Určite sa ti bude páčiť," navrhla som jej a dávala som pri tom pozor na polievku.
"Rada," pousmiala sa. "Mám rada západ slnka," povedala tichým hlasom. Zrazu som začula maličké vzlyky, ktoré sa snažila tlmiť. Odložila som nôž a prešla som k nej.
"Elena, čo sa deje?" ustarostene som sa jej spýtala. "Mne to môžeš povedať."
Hodnú chvíľu mlčala, len sa mi hodila do náruče a plakala. "Môžeš mi veriť. Ja viem, že som pre teba cudzia, ale ver mi. Je lepšie, ak sa niekomu zveríš. Sama to dobre viem. Aj ja som bola taká. S nikým som sa nebavila, nikto sa ma nemohol dotknúť. Ale potom som spoznala moju najlepšiu kamarátku. Bola taká otravná, zo začiatku som ju neznášala a nakoniec som si bez nej nevedela predstaviť ani jeden ďalší deň. A potom... potom som spoznala veľa ľudí, ktorí mi pomohli z toho najhoršieho. Hlavne jedna osoba a jej pomoc pre mňa znamená naozaj veľa," rozhovorila som sa a spomenula som si pritom na Josepha. Na všetku jeho pomoc. Zachovala som sa k nemu naozaj hnusne. Chcela som to vrátiť všetko späť, ale to sa už nedalo.
"Nechcem sa vrátiť domov. Prosím. Nechcem tam ísť. Oni ma neznášajú," podvihla hlavu a s prosbou i strachom zároveň sa mi zadívala do očí.
"Spravili ti niečo rodičia?"
"Nie... ale chcú dokonalú dcéru a pritom ich vôbec nezaujíma, čo chcem ja. Stále je to len o tom istom- peniaze, práca, prestíž... Pochybujem, že vôbec vedia, kedy mám narodeniny bez toho, aby im to oznámili asistentky. Bože... a tie ich otrasné firemné večierky, na ktoré ma ťahajú a nútia ma hrať dokonalú dámu. Kašlú na mňa."
"Vyriešime to. Neboj sa," uistila som ju. Podala som jej vreckovku a usadila som ju na stoličku. "Čo povieš na to, keby sme si šli zajazdiť? Samozrejme, keď dorobíme ten obed."
A tak sme sa nakoniec aj po obede vybrali do stajní. Pripravili sme kone na jazdu, vybehli sme na lúku a trvalo 2 hodiny, kým sme sa vrátili späť. Bolo pekné pozorovať Elenu, ako sa smeje. Dokonca aj ja som mala skvelú náladu. Práve sme čistili boxy, keď k nám niekto prišiel. Nejako zvlášť som si to nevšímala. Myslela som, že je to Rodolfo, ktorý sa staral výlučne o kone, no v tom sa za mnou ozval dobre známy hlas a určite nehovoril taliansky.
"S vidlami v ruke ti to pristane," zasmial sa.
"Mne vždy a všade," odvetila som a otočila som sa na neho. "Ian, čo tu robíš?" spýtala som sa prekvapene. Absolútne som nechápala, kde sa tam zrazu berie.
"Nie si rada, že vidíš svojho najobľúbenejšieho kolegu?" zatváril sa naoko urazene. "Prišiel som ti oznámiť, že tvoje auto má už nového majiteľa," začal vysvetľovať. Pristúpil bližšie ku koňovi a začal sa s ním zoznamovať. "Mám tu potrebné papiere a taktiež by som ti rád oznámil, že tvoj účet je teraz takmer o 20 000 bohatší."
"Wow. To bolo to auto tak drahé?" nechápala som. "Ešte dobre, že som cenu nedojednávala ja," smiala som sa.
"To je fakt," pritakal. "A inak... ako sa máš?" prešiel na takú bežnú konverzáciu.
"Ujde to," pokrčila som ramenami. "Je tu toho veľa. Pustili sme sa do rekonštrukcie, pretože občas sa modlím aby sa podo mnou neprepadla zem, keď idem na toaletu. Vybavujem, dojednávam ponuky, zháňam peniaze... a to som si myslela, že byť herečkou je to najhoršie na svete."
"Aj keď počúvam, že máš veľmi veľa práce, predsa len by som mal na teba jednu prosbičku," nadhodil. Odložila som vidly a konečne som mu venovala plnú pozornosť.
"Potrebujem, aby si so mnou šla do New Yorku," vydal zo seba.
"Do New Yorku?" nechápavo som zvraštila obočie.
"Jeden rodinný známy má pizzeriu, a tak trochu mu to neklape. S Ninou sme mu už raz pomáhali a teraz, keď... skrátka potrebujem niekoho, kto by trošku spravil reklamu. A na prvom mieste mi napadla tá najlepšia výrobkyňa pizze na svete. Zhodou okolností je aj Talianka a dokonca je aj známa osobnosť, ktorá so mnou kedysi hrala v jednom veľmi úspešnom americkom seriáli..."
"Ak to správne chápem, chceš po mne, aby som si šla do New York upiecť zopár pízz, aby sme pomohli tvojmu známemu," uisťovala som sa, či chápem správne.
"Presne tak," prikývol.
"A kedy by to bolo?"
"V piatok," odpovedal.
"Ktorý piatok? Možno budúci mesiac budem mať viac času," premýšľala som.
"Tento piatok," vytisol zo seba.
"Ian, dnes je utorok. A navyše ešte aj večer. Prečo si mi to neoznámil skôr?" vybehla som na neho.
"Dlžíš mi láskavosť," pripomenul a vyčaril jeden z jeho neodolateľných úsmevov.
"Kedy letíš domov?"
"Zajednal som nám letenky na piatok ráno." Len som na neho čumela. Takže už som mala aj letenku.
"Fajn. Idem do toho, pretože som dobrý človek. Ale mám jednu podmienku," spustila som. Prikývol, čím naznačil, že počúva. "Aj ja potrebujem trochu pomoci. Dnes večer by mali priniesť farby a maliarske potreby. Potrebujeme postupne vymaľovať všetky izby detí. Takže si nájdeš nejaké staré tričko, dám ti štetec do ruky a zahráš sa na uja maliara," predniesla som s úškrnom. Zvažujúc moju ponuku si ma premeral, nakoniec pristúpil ku mne a podaním rúk sme spečatili našu dohodu.


Bolo po večeri. Deti z prvého poschodia si preniesli všetky veci na druhé poschodie, aby sme mohli začať s maľovaním. Do baliaceho procesu sme zapojili každého, kto mal ruky a viac ako 5 rokov. Onedlho sme už aj s Ianom nastúpili do prvej izby aj so štetcami a maliarskymi valčekmi v rukách. Napočudovanie, šlo nám to celkom od ruky. Keďže izby neboli príliš veľké, netrvalo dlho a nachádzali sme sa už v tretej izbe. Keďže sa zapojili všetky opatrovateľky a priniesli aj posily, pred polnocou sme mali jedno poschodie hotové. Bola som taká uťahaná ako nikdy. A rovnako tak aj Ian.
"Preboha, maľovali ste steny alebo seba?" zasmiala sa Elena, keď sme sa vrátili do mojej izby, v ktorej som ju na noc prichýlila, pretože tá jej bola zabraná inými deťmi. A naozaj. Keď sme sa na seba s Ianom pozreli, vybuchli sme do smiechu. Mala pravdu. Vypadala som, akoby som šla z paintballu.
"Povedala si, že nehovorí," obrátil sa na mňa prekvapene Ian, keď si uvedomil, že to dievča, o ktorom som mu hovorila zázračne prehovorilo.
"Psst. To je naše malé tajomstvo," predniesla som dramaticky a priložila som si ukazovák na pery. "Chce tu zostať čo najdlhšie a to môžeme docieliť jedine tak, že budeme predstierať."
"Doma je to na prd," vzdychla si.
"Už som ti povedala, že to nejako vyriešime," pousmiala som sa. "Potrebujem sprchu," zhodnotila som. Vzala som si zo skrine čisté oblečenie a nechala som tých dvoch v izbe. Kým som zo seba vydrhla všetku tú farbu, takmer som v sprche zaspala. Keď som prišla do izby, tí dvaja sa ešte stále veselo rozprávali.
"El, už si mala dávno spať. Večierka je o deviatej," zamračila som sa na ňu.
"Len ju nechaj. Len sa chcela trochu porozprávať so svojím obľúbeným hercom," žmurkol na mňa Ian. Naklonil sa dozadu a pohodlne sa oprel o operadlo storočnej drevenej stoličky, ktorá to však nezvládla a rozletela sa pod ním. Znovu nasledoval výbuch smiechu.
"Keby si mi radšej pomohla," stelil po mne naštvaným pohľadom. Zadržala som smiech a pomohla som mu na nohy. "Rekonštrukcia bol naozaj skvelý nápad," dal mi za pravdu. "Fajn, tak ja už pôjdem. Naozaj je neskoro. Kedy mám zajtra prísť?" opýtal sa ma.
"Hm... čo tak na obed? Máš tu silnú fanúšikovskú základňu. A navyše potrebujem rady niekoho, kto má skúsenosti so zháňaním peňazí a veľkou nadáciou, akú máš ty," predniesla som.
"Na obed som tu. Ale prosím ťa, navar niečo ty. Nie som fajnový, ale to, čo som dnes dostal na večeru sa naozaj nedalo považovať za jedlo," zaksichtil sa.
"Neboj sa. Dobrú, Ian. A vďaka," usmiala som sa na neho.
"Majte sa, krásky. Sladké sny," žmurkol hlavne na Elenu a stratil sa za dverami. Ihneď ako odišiel skočila som do postele k Elene.
"Je dokonalý," vzdychla zasnívane.
"Máš pravdu. Je to skvelý človek," súhlasila som s ňou. Zložila som si hlavu na vankúš a prikryla som sa tenkou prikrývkou, pretože vonku bolo aj po nociach dosť teplo.
"A navyše je neodolateľne očarujúci. Tie jeho oči, úsmev... Dokonalosť!"
"Ty si sa do neho buchla," zasmiala som sa.
"Nehovor mi, že ty nie," pozrela na mňa ako na šialenca.
"Nie," šepla som stroho. Ja som stále myslela na niekoho iného. "Tak a teraz už naozaj zavrieť oči a spať!"

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 tessi tessi | Web | 3. dubna 2014 v 20:41 | Reagovat

Tohle je moc pěkná část ! Škoda že další bude aš za 14 dni :/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama